Povyšuje USA nad NATO
V utorok má NR SR ratifikovať slovensko – americkú zmluvu. Chystá sa vojna v oblasti Donecka a Luhanska – republík, čo už dávnejšie (1914) vyhlásili nezávislosť od Ukrajiny, ktorá si ich chce vojensky podrobiť . Táto vojna má mať za následok masovú migráciu Ukrajincov a svedčia o tom aj vyhlásenia slovenských štátnych predstaviteľov. Jeden z nich už dal do obehu zavádzajúce tvrdenie, že spomenutá zmluva, ktorá jednostranne umožňuje americkej strane mimoriadne práva na území Slovenska, nám má údajne pomôcť ochrániť východné hranice. V skutočnosti táto zmluva nijako nepodmieňuje spoluprácu s krajinami NATO, ktorá je možná tak či tak; je to lož, pretože SR je už dávno členom Severoatlantického paktu. Americká zmluva dáva moc do rúk politicko-vojenskej špičke jednej zámorskej krajiny, ktorá si tak tu môže vojensky zasahovať bez ohľadu na vôľu ostatných členov NATO. A vyvolať ďaleko od seba novú vojnu, ktorou môže rozprpliť stredovýchodnú Európu – tú časť Európy, ktorej sa ako jedinej doteraz darilo vyhnúť sa masovým migračným vlnám.
Bronislava, Zaježová: Aký máš pohľad na slovensko-americkú vojenskú zmluvu, ktorá má byť podpísaná? Môžeš sa k tomu vôbec vyjadriť?
Žiarislav: Človek sa vyhýba vyjadreniam k vyslovene politickým otázkam. Niektorým spoločenským otázkam sa ale vyhnúť nemôže. Ako človek, ktorý si váži čestnosť, ako muž aj ako zodpovedný za to, čo je.
Ľudia ma vnímajú ako obhajcu, či zástancu pôvodného, prírodného duchovna. Je to síce napohľad obmedzujúce, avšak v skutočnosti aj zaväzujúce.
Sú tu dva uhly pohľadu: Z pohľadu našej, teda slovenskej a slovanskej prírodnej kultúry a z pohľadu všeobecnej prírodnej kultúry.
Z pohľadu všeobecnej prírodnej kultúry je armáda USA, dokonca podľa zdrojov liberálnych, najväčším znečisťovateľom Zeme. A nezdá sa, že by samotné USA stáli v popredí snáh o riešenie prírodnej krízy na Zemi a asi ani spoločenskej. Zato stoja v popredí spotrebnej kultúry a záujmov tých, ktorí znečistenie Zeme a jej okolia prinášajú.
Mnohí naši prírodní – akože ekologickí liberáli – sa tvária, akoby to nevideli napríklad vládou riadený vývoz jadrového a chemického odpadu na územia pôvodných kmeňov (Apačov a Siouxov a ďalších) ktorí ešte nedávno boli prírodnými národmi.
Odkedy USA obsadili časť mexických území a zaútočili na Kanadu, teda na všetkých susedov, ťažia z toho, že vyvážajú svoje vojenské záujmy vonku, chrániac si úzkostlivo svoje územie, kde nemôže pôsobiť nijaký spoločensko činný zahraničný 3. sektor bez označenia agent a nemôže tam pôsobiť ani nijaká zahraničná vojenská jednotka.
Ľud USA si nepraje vojny. Keby ste tam spravili referendum, zistili by ste, že si to naozaj nepraje.
Minulý prezident SŠA bol predstavovaný ako trochu „od zeme“, ale v podstate nezačal nijakú vojnu a vycúval aj z vojny v Sýrii, tá bola podobne nezmyselná, ako niekdajší americko-britský útok na Irak, ktorý pod falošnou zámienkou vlastne podnietil vznik islamského štátu.
Súčasná americká prezidentská administratíva je podstatne útočnejšia. Podľa hodnotenia správ z mediálneho meinstrímu sa nevyhýba podpore ťahu Ukrajiny na Doneck a Luhansk, ktoré si zvolili referendami (90 a 96%) podobne, ako tesne predtým Krym, nezávislosť od Ukrajiny. Je to citlivá vec, ale keď sa pozrieme, že pobaltské štáty a ďalších 11 štátov bývalého ZSSR si mohlo zvoliť samostatnosť, tiež Kosovo si zvoliť mohlo, tak prečo si Krym, Doneck a Luhansk nemôžu zvoliť svoje smerovanie? Oni sa rozhodli v referendách, zvolili si svoj smer a ako im vysvetlíme, že iní môžu a oni nie? Je to samozrejme veľmi náročná otázka, veľmi citlivá, ale človek verí, že tak blízke národy, ako potomkovia Kyjevskej Rusi, teda Ukrajinci, a nasledovníci moskovského kniežatstva, teda súčasní Rusi, by sa v pohode mohli dohodnúť. Nie tak, keď tam budú americké vojská. To bude podstatne zložitejšie a bude to vytvárať dlhodobé napätia. Ak by aj vznikla nejaká rovnováha, závisela by od americkej prítomnosti a po jej odchode by sa zrútila, ako to bežne vidíme aj v arabskom svete.Pri sledovaní správ sa zdá, akoby sme mali spolu so západnými vojskami kryť Ukrajine chrbát pri ofenzíve ukrajinských vojsk na Donbeck a Luhansk, ktoré v roku 2014 vyhlásili samostatnosť. Spolu s inými štátmi NATO a s inštruktormi USA, ktorí na Ukrajine pôsobia a zaúčajú ich aj do obsluhy svojich zbraní. Pretože pri chystaní útoku na proruské republiky Doneck a Luhansk sa zhromaždili pri ich hraniciach ruské vojenské sily. Oni sa tam nezhromaždili náhodou, aby zaútočili na Ukrajinu, ako to hlásajú médiá amerického okruhu, ale ruské vojská sa tam zhromaždili preto, aby tieto dve republiky chránili pred chystaným útoku Ukrajiny, čomu nasvedčujú aj súčasné ruské výzvy Ukrajine, aby na Donecko a Luhansko nezaútočila. Tieto správy nie že by u nás neboli, ale vyloviť ich z jednostrannej propagandy je náročné. Samozrejme, že to nie je náhoda, že práve teraz sa tlačí na okamžité podpísanie bilaterálnej, či – z istého hľadiska – skôr unilaterálnej zmluvy SR s USA. Okamžite. Za každú cenu. Proti vôli výraznej väčšiny našich občanov.
Oproti námietke, že Donecká a Luhanská ľudová republika vyhlásili samostatnosť jednostranne, stojí iná námietka – že ukrajinská vláda, ktorá im v nezávislosti bráni, sa predtým dostala k moci nelegálnym prevratom a vyhlásenie nezávislosti týchto dvoch republík vlastne bolo odpoveďou na udalosti v Kyjeve.
Bombardovanie Doneckých a Luhanských obytných štvrtí kazetovými bombami, zabíjanie civilov a iné výčiny ukrajinských vojenských jednotiek – nie len štátnej armády, ale i súkromných bataliónov, svedčia o tom, že by sme nemali držať jednostrannú podporu niekomu len preto, že má americké zbrane.
Tu by pisateľ pripomenul, ako zodpovedný za určitý kultúrny okruh, že slovanskú kultúru určite nestotožňuje s Ruskom. Nie preto, že Kyjevskú Rus podľa zdrojov založili normanskí Rurikovci, ale preto, že ruské samoderžavje bolo viac ovplyvnené vzorom byzantskej a sčasti aj veľkonemeckej ríše, než ako skutočne pôvodnou slovanskou kultúrou, ktorá v podstate jednotnou a ríšskou nebola. Sovietsky zväz tiež bol vlastne postavený komunistických vzoroch, privezených z Nemecka a Francúzska. Viacmenej Rusko je súčasťou Európy, možno viac, ako si samo myslí. I keď je východný priestor stále v polohe ujasnievania a je nerovnovážny, Rusko je predsa len je to sila, ktorú nemôžeme prehliadnuť, je to súčasť a veľmoc zemského sveta a zvlášť v karpatskom priestore je rovnováha Ruska so Západom, či sa nám to páči, alebo nie, dôležitá. Preto sú dôležité bezpečnostné dohody nielen Západom, tak aj s Východom. Ako tomu bolo za 1. ČSR. Keby Američania, ktorí tu teraz vysielajú vojakov, boli v úzkych, je otázne, či by sa starali o naše záujmy, ako by si ich vôbec vysvetlili. Dnes ide skôr o to, či naše záujmy poznáme my. Čo sme si triezvo stanovili svoje vlastné záujmy, alebo či len – ako tentoraz iní vazali – prehlasujeme vernosť jednej strane.
Sme vystavení tvrdej mediálnej vojne. Ale mali by sme si hľadieť vlastných záujmov. My nebudeme pochodovať po americkom vnútrozemí, a ani to nechceme, vôbec o tom nesnívame. Keď to chce niekto iný robiť u nás, je to pre človeka, ktorý má rád svoju vlasť, takisto neprijateľné. Pisateľ má rád predstavu, že všetky národy sveta, vrátane prírodných kmeňov, napríklad pôvodných Američanov, či sibírskych kmeňov, nech si žijú v slobode a samosprávach. Načo sú nám železné čižmy svetovládcov? Lenže – ľudský svet je, aký je. Nuž – snažme sa o svoje dôstojné miesto.
S ľudom USA by sa Slováci v pohode dohodli. Všetko by bolo v poriadku. Ale určité svetovládne kruhy sa jednoducho s našim národom dohadovať nebudú.
My sme nespadli z mesiaca, nie sme hlupáci. Niekto tvrdí, že my potrebujeme americkú ochranu. Otázka je, či to nie je práve naopak – že americká vojnová špička potrebuje naše územie. Z pohľadu rovnováhy na Zemi – nemôže byť Zem jednopolárna – s jedným vodcom. Je to proti zákonom prírody. Keby ste premiestnili severný pól na južný, južný by skočil na sever. Keby ste zaviedli americký poriadok v Rusku, Amerika by ľahla v prevratoch. Náznaky zvláštnej socializácie a dokonca aj fašistických prejavov v niektorých častiach Západu už vidíme. Nie je nutné v tom pokračovať, ale vidíme, aký je zemský svet živý a každý výboj navonok znamená obsadzovanie dovnútra. Toto si americká vojenská špička, zdá sa že neuvedomuje. My by sme si mohli. Uvedomiť zákonitosti.
Slovensko a ďalšie krajiny strednej Európy majú svoju kultúru, ktorá je možnosťami svojstojná. Že sa napríklad V-4 doteraz nezmohla na viac, ako na akési prehlasovanie svojho jestvovania, je jej chyba. Za 30 rokov od posledného prevratu mohli tieto krajiny dokázať viac. Západoeurópska únia vznikla v nepomerne kratšom čase. Aj NATO.
Západoeurópska Únia sa postupne premenovala na Európsku úniu, ale povahou v podstate ostala Západoeurópskou. Spravila dve podstatné chyby: Nenechala stredovýchodnú Európu dostať sa do rovnoprávnej podoby a za 30 rokov ostal v podstate ten istý hospodársky rozdiel, v niektorých smeroch sa zaostávanie Východu zväčšilo, keďže stredovýchod bol hospodársky vytunelovaný. Povedzme si pravdu, že s pomocou reťazca vlád, ktoré to demokraticky vzaté pripustili a uspokojili sa s neoficiálnymi zvyškami oficiálneho tunelovania postsocialistických štátov Západom, ktorého začiatok ktosi nazval „konverziou“.
Druhá podstatná chyba je, že Európska únia si nebola schopná vytvoriť vlastnú bezpečnostnú silu. Ostala v područí USA a jej vládnucej úlohy, ktorá nápadne pripomína bývalú ZSSR vrámci RVHP.
V niektorých oblastiach USA predbehli ZSSR a jedným z prejavov tejto neochoty ostať aspoň akoby napohľad v rámci NATO je skutočnosť, že USA sa cíti nie len vedúcou silou NATO, ale zjavne sa považuje za silu, ktorá okrem vodcovstva v NATO je ešte aj nad NATO. Teda dvojitá vedúca úloha. Pričom je nám jasné, že v Severoatlantickom pakte je okrem vedúcej USA aj nejaká stredná trieda, teda západné štáty, a potom sú tam ešte nejakí „mocenskí trpaslíci“, ktorých sa takmer nik na nič nepýta, teda prevažne Slovania, napriek ich rozsiahlemu zemepisnému rozšíreniu, v ktorom je pre Západ dobré rozmiestniť svoju silu a zbrane. Príznakom americkej polohy – byť nie len na čele NATO, ale dokonca aj nad NATO je, že zmluva s NATO dnes akože nestačí, ale je vraj potrebná , teda nie pre nás, nie pre Slovákov, ale pre úzku vládnu špičku a pre úzku americkú vládnu špičku, je vraj potrebná ešte nejaká ďalšia, zvláštna, vlastne ako taká – záhadná zmluva, ktorá dáva USA také možnosti, že je otázkou, či ich vôbec možno bezpečne vymedziť nejakým formálnym a nezáväzným dodatkom o našej suverenite.
Jednoducho, keď ani tých pár naozaj silných západných hráčov neodsúhlasí vrámci NATO Amerike presadiť svoje ciele, lebo sa im napríklad budú zdať z európskeho hľadiska nedobré, tak ešte stále môžu SŠA cez pár „našich“ štátnych úradníkov, ktorí podľa mnohých hodnotení zradili svoj národ, uskutočniť na slovenskom území napríklad z nášho hľadiska nemúdry, či nevhodný vojnový výpad. Napríklad do – Donecka a Luhanska? Alebo – kde vlastne?
Treba povedať, že vládnuci predstavitelia, ktorí proti vôli väčšiny občanov (takmer 2/3 občanov SR je proti prítomnosti americkej armády na Slovensku) idú podpísať tú zvláštnu slovensko-americkú zmluvu, nezradili národ preto, že by neverili v silu slovenskej kultúry, slovenského ducha, slovenského národa, tieto pojmy vlastne v tomto zmysle asi ani nepoužívali. Ale posunu sa dopustili preto, že sa k moci vo veľkej miere dostali aj s prísľubom prvkov priamej demokracie, vrátane zníženia kvóra referenda a teraz nielenže nechcú o tom počuť, ale v podstate akékoľvek referendum vylučujú. Vylučujú vôľu väčšiny občanov, vrátane mnohých vlastných voličov. Obchádzajú skutočnosť, že táto zmluva je dohodnutá proti vôli väčšiny občanov SR.
Keby nebolo slovenského národa, nebolo by ani Slovenskej republiky. Za prezidenta ČSR Masaryka, ktorý bol mimochodom pôvodom moravským Slovákom, i keď Slováci s ním potom až tak spokojní vo viacerých oblastiach neboli, mala ČSR celkom dobre zmluvne zabezpečenú politickú rovnováhu, ktorá sa neskôr už nezopakovala. Masarykovej stratégii „stredu“ niektorí politici vytkli , že nebola úspešná, a teda že bola nedobrá. Lenže ona bola úspešná v tej dobe. Potom sa stalo to, že nás spojenci – Francúzsko a Británia – v Mníchove zradili (1938) – o nás bez nás – nás vydali Hitlerovi. To bola prvá zrada. Nebola to chyba medzinárodných zmlúv, ale chyba politických postupov Západu. Druhá pohroma bola, keď prezident Beneš túto zradu prijal za svoju, odovzdal najlepšie strážené hranice Európy Nemcom a zahral sa v britskom zátiší na zahraničného odbojára. Tretia chyba sa stala po roku 1946, keď v Čechách (nie na Slovensku) vyhrali komunisti, v roku 1948 prezident Beneš podal so svojimi ministrami demisiu a odovzdal moc komunistom. To tiež nebola chyba zmlúv, ale chyba jednania. No a okupácia ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy bola zas výsledkom jednostranného, a to aj zmluvného smerovania na jednu stranu – na Východ. No a jednostranné odovzdanie sa opačnej strane – po oku ´89 – odovzdávanie sa Západu už bolo len následkom krajných možností rozhojdanej lode.
No ale to, čo sa teraz deje, je nie len chyba jednania , ale aj chyba zmlúv.
Slovensko-americká, takzvaná bilaterálna zmluva, je úkon kruhov, ktoré s vôľou slovenského a amerického národa nemajú veľa spoločného. A ktoré tu môžu vyvolať nemúdru vojnu s veľmi pochybnými výsledkami a veľmi nepriaznivými následkami pre Slovensko a jeho obyvateľov.
Tí ľudia, ktorí to presadzujú, sú oslepení politickou krútňavou.
Ale národ by oslepený byť nemal. A mal by si ochrániť svoje zdravé záujmy.
Navzdory úzkej mocenskej špičke, ktorá je opitá svojou mocou. A môže čakať, že už onedlho sa bude zmietať v následkoch svojich činov. A my, ostatní, tiež. Ak v čas nenájdeme spôsob, ako s tým niečo urobiť.
