Komunitné, komunálne, komunné… alebo – spoločenské, miestne, obecné… SPOLOČENSTVO, ČI KOMUNITA?
Žiarislav: Podľa toho, v akom spojení. Prekladáme vety, myšlienky, spojenia, nie len samostatné slová. Napríklad?
Napríklad kumunálne voľby, alebo komunálny odpad.
ŽS: Komunálne voľby znamená miestne voľby. Toto zahŕňa aj mestské, aj miestne v zmysle obecné, dedinské. No a komunálny odpad by sme mohli presnejšie označovať ako spoločný alebo obecný odpad. Pretože slovo komúna je odvodené z latinského pôvodného výrazu commūne vlastne obec, spoločná vec, spoločnosť. V španielčine komúna znamená doslova obec, dedina. Komunitný teda znamená aj občinový a spoločenský. Rozdiel medzi komunálny a komunitný je teda v koncovke a tou vyjadrujeme odtienky tohto významu.
Čo teda znamená komunitné centrum?
ŽS: Komunitné centrum je spoločenské stredisko. Môže byť obecné stredisko, mestské stredisko ale komunitné by sme v zásade mohli preložiť ako spoločenské a ľudia by tomu aj lepšie rozumeli.
Je to teda obdoba obecných domov, ktoré sa zmenili neskôr na krčmy, ako si to vysvetľoval? Miesta, kde sa ľudia schádzali a preberali dedinské veci?
ŽS: Je to skôr obdoba niekdajších domov pionierov a mládeže, skautských domov a dedinských klubov, ktoré boli menej ideologické ako tie mestské. Tie tu boli pred desiatkami rokov a ľudia sa v nich zaoberali záujmovou a umeleckou činnosťou. Dnes je to rozšírené o staršie vekové vrstvy a ďalšie činnosti.
No tieto obecné domy, o ktorých hovoríš a ktoré som asi viackrát označoval aj ako občinové domy, Boli v časoch pretrvávajúcich prvkov občinového zriadenia (Slovenov). Prinesené poživatiny na tieto zhromaždenia neskôr začali predávať priekupníci, teda krčmári a keď sa tam ľudia ubytovali, vznikali hostince. V krčmách sa teda dedinské veci preberajú dodnes, ale vieme akým, povedzme to rovno úpadkovým spôsobom a účinnosťou, čo je spojené s poživaním opojných nápojov. Súbežne s touto odchýlkou od pôvodného významu občinových domov sa v časoch obnovujúcich sa samospráv, teda so vznikom novovekej demokracie, zriadili obecné úrady. Miestne a mestské. A v nich ľudia môžu preberať obecné záležitosti, veci, čo sú miestne „VEČE“ – koreňoslovne to súvisí s „veta“ a „vetiť „ (viď odvetiť) a so slovom vec. „VEČE“ teda majú podobnú koreňoslovnú (etymologickú) motiváciu, ako parlament od franc. parlé – hovoriť. A teda toto sú veci miestne, obecné a teda v latinskom koreni komunálne a komunitné. Tá dnešná latinizácia je výsledok snahy o priradenie k západu – školské družiny sa ideologicky premenúvajú na kluby v snahe odmietnuť čokoľvek, čo tu bolo, spolu s pôvodným slovom. Avšak aj dnes sa cez tieto a podobné strediská šíria určité ideológie, len teraz trochu iné.
Komunisti súvisia s komúnou?
ŽS: Áno, aj s komúnou v zmysle obec aj s komúnou v zmysle Parížska komúna. Koreňoslovne vlastne komunizmus súvisí s komunálnymi voľbami aj s komunitným centrom. V tomto prípade teda vplyvným ľuďom nevadí , že spoločnosť by to mohla vnímať aj ako nepriaznivý slovný súvis, keď ide o presadenie cudzích slov. Komunizmus teda podčiarkoval význam spoločnosti –society – z latinského sociãlis – družný, spoločenský a z toho slovo socializmus. Z hľadiska živlov vo našom vedomectve ide hlavne o živel vody. Komunizmus ako taký však je rozdielny od dávneho občinového zriadenia, tzv. rodovej občiny alebo susedskej občiny, akú mali napríklad Sloveni. Rozdiel je daný dobou, i podstatou – napríklad občiny nevznikli znárodnením súkromného, teda osobného vlastníctva a ani sa s ním nevylučovali. A občiny nemali materialistický svetonázor, ale mali občinové – prírodné duchovno. Toto občinové duchovno chýba dnešným nadšencom pre komunity – občiny, ktorí chcú napríklad niekde spolu novolazníčiť. Aj preto sa im často nedarí tak, ako by si to predstavovali, často nevznikne želaná občina, ale skôr nejaké spojenectvo súkromníkov. Prvky občín (komunít) ešte možno vidieť občas na dedinách, kde si ľudia ešte občas bezpeňažne pomáhajú.
Aké by si videl riešenie pre tých novolazníkov, aby im to fungovalo?
Napríklad v Zaježovej majú potravinovú banku, čo je čosi ako obecná pokladňa, potravinová. To je dobré. Majú tiež veče, aj keď to volajú inak, teda stretnutia, porady… K týmto veciam, ktoré sú dobré, by sa kdekoľvek dali pridružiť aj ďalšie prvky občinovej spoločnosti, ako: Spoločné sviatky a teda prírodné duchovno obradové , nie v zmysle náboženské, ale duchovné. Jarné stretnutia s obradnou orbou, Turíce, Slnovraty, Dožinky, priadky, Dušičky a tance duchov, Kračúň a Zimný Slnovrat… Obrady ochrany novorodeniatok, sobáše… sviatky s umeleckými a obradovými prvkami, ako koncerty, divadlo, zábavy, ale aj správy a vzdelávanie, výmena, aj obchod, ale tiež spoločné výpravy, ako v časoch občín. Napríklad muži v občine môžu chodiť na remeselné výpravy, kde si za týždeň zarobia na mesiac, týždeň na výprave a tri týždne gazdovania, napríklad. Nejako takto pôsobia napríklad peciari, hlinení omietkári, my sme takto stavali prístrešok pre čajovňu v Bratislave … Prvky spoločenské kvitli, keď napríklad Slováci spolupracovali – ako koncom 18. a v 19. storočí skupiny olejkárov a šafraníkov – zakladali neskôr obchodné domy a v podstate založili Tatrabanku a napomohli vzniku Matice slovenskej a gymnázií. Tatrabanku sme síce neskôr stratili, ale cesta už bola ukázaná. Občine by mohli prospieť aj osobnosti so samostatnou živnosťou alebo zárobkom, ktoré by podporili vznik vzdelávacích zariadení, teda aj skutočne dobrých škôl, záujmových a umeleckých a telesných rozvojových krúžkov , vráta remeselných a gazdovských, včelárskych a podobne…
Dá sa takto teda žiť v komunite – v občine v dnešnej dobe, keď nefunguje lokálny trh? Ako napríklad jeden dedinský pekár, jeden kováč, syr od suseda, zrno od druhého…?
ŽS: Hlavne tie remeslá sú v občine ťažkosťou. Napríklad kováč. Ale máme tu napríklad Gazdovskú obrodu, zatiaľ v malom. A máme tu cesty a autá a internet, čo v podstate umožnilo rozpuk voľného trhu, ktorí zblížil veľkovýrobne s ďalekými dedinami, ale vzdiali suseda od suseda. Lebo už nie od suseda si kúpi syr, ale z obchodu nejaký často zahraničný. No ale tie cesty a autá môžu nakoniec znovu zblížiť aj prírodných ľudí. Poviem príklad – z Košíc ide dodávka do Bratislavy. Alebo mikrobus , kde sa zmestí pohodlne aj pár ľudí. Zastaví sa na Brdárke, Na Medzi, v Zaježovej, v Kolíňanoch a , ide cez Zvolen a Bystricu a Nitru a Trnavu a severnou cestou cez iné gazdovstvá a občiny, cez vážske mestá, Žilinu, Poprad, Spišskú a Prešov sa vracia späť. Teda dva dni. Alebo vyráža z Bratislavy, alebo aj s nejakým poriadnym vozíkom z nejakého gazdovstva, či gazdovských uzlov. A na gazdovstvách naloží skvelé syry, med, jablká, šťavy, šťavice, obilie, semená, olejčeky, ale aj hrnčeky, vykuté nože a bradatice, košele a kožušky, píšťaly, fujary, bubny, aj duchovné nosiče, ako knihy, časopisy na podporu tejto veci a v mestách výrobky vyloží, tam si ich vyzdvihnú priatelia gazdovskej obrody a umiestnia medzi známych podľa vopred dohodnutého kľúča, cez sieť. Tak, ako sa veci vyzdvihnú naraz a podľa kľúča umiestnia, tak sa dajú aj naložiť naraz so štítkami pre odberateľov, všetko dohodnuté cez sieť. A tak hocikto môže dostať k zdravým výrobkom, samozrejme, ľudia z gazdovského spolku a ich priatelia. Nebudeme to dávať do obchodov ani na trhy, ale pre priateľov, ktorých sú dnes veľa. Presahuje to občinu, lebo to vytvára v krajine náhradnú, rozptýlenú veľkoobčinu. Ale v podstate to posilňuje hospodárstvo miestnych občín. Toto je krok na ceste. Na to, aby si rozviezol potraviny priateľom, nepotrebuješ nejaké strašné papierovanie. Treba to len poriadne pripraviť.
Je to jedno, či použijeme na označenie spoločenstiev a stredísk naše pôvodné slová, alebo označenia cudzie?
ŽS: Nie je to jedno. Ak chceme, aby prežila a rozvíjala sa naša spoločnosť, je potrebné používať naše slová. Inak by to už nebola naša spoločnosť. Napríklad slovo „stredisko“ súvisí so stredom, kde sa ľudia schádzajú a pestujú dobré, užitočné veci. Slovo „spoločnosť“, „spolok“, súvisí so spolčovaním, spojením, spájaním sa. Keď sa časti (polovice) spoja. Slovo družina súvisí s družnosťou, druhom, družkou, družbom a družičkou, družicou, družstvom… Družina je to, keď tam je, alebo sú aj druhí. Slová, ako obec, občina, obecenstvo, obcovať, súvisí s výrazom „obecný“ , teda nie môj osobný, ale náš spoločný. Ako obecné lesy…. Tieto slová máme viac v srdci a viac ich aj preciťujeme, hĺbkovo im rozumieme. Je to dobré, používať na označenie vecí naše slová, lebo sú to potom naše veci, naše javy.
V dnešnej dobe je určitý kult trhu a súkromného vlastníctva. Majú tu vôbec spoločenské veci priestor?
ŽS. Určite majú. Človek je tvor spoločenský, nevznáša sa vo vode ako prvok, ľudia sa združujú. Niektorí tak, iní inak, združovanie je pre ľudí prirodzené. Žijeme vo svorkách, v rodinách, občinách, obciach, mestách, priateľstvách, výrobných jednotkách, v strediskách. Kto ako. Ale každý nejako. Aj samotári používajú výrobky od iných ľudí. Ľudia sú spoločenský, netreba za všetkým hľadať ideológie, ľudia sa potrebujú združovať, priateliť, pomáhať si, posilňovať sa navzájom, riešiť spoločné ťažkosti a zdieľať spoločné radosti. A potrebujú sa aj spoločne živiť a nemusia byť pre to hneď podnikateľmi, môžu sa združovať a je to tak prirodzené. Samostatná živa, jednotlivec, osobnosť je oheň. Spojenie, spoločnosť, spojenie kvapiek do rieky či jazera je voda. Potrebujeme nielen oheň, ale aj vodu. A to je dobré.
Zhovárali sa Vidimír a Ladomíra.
Podobné články:
16.9.15 ČLOVEK TERAZ PÍŠE A HĹBA
27.1.15 Rodná podstata – Rod – úryvok z knihy Návrat Slovenov v Duchu a slove
