Žiarislav píše:
Kto by to bol povedal, že v slovanskom duchovnom jazyku súvisí slovo a ústna dohoda s časovou jednotkou a s dobrom?
ROK
Slovo rok tak znie v slovenčine i češtine, – staroslovensky a praslovansky rokъ, je odvodené od praslovanského rekti , čo znamená riecť. Rok teda súvisí s rieknutí, s rečnením, s rečou. Prepájajúci tvar je zachovaný vo výraze „rokovať“, v ktorom koreň je totožný s rokom, i keď výraz zjavne súvisí s rečou, s rečnením (v spišskom nárečí – rečovac , na Gemeri rešúvat- rečniť). Prečo ale výraz rok súvisí s rečnením? Čujte tento výrok: Pôvodne išlo o dohodu, ktorá platila, ako je aj dnes bežné, po dobu zodpovedajúcu jednému roku. Rok teda znamená – dohodnutá doba. V prípade, ak vznikla „rokovaním“ dohoda o pôžičke na rok, ale nebola splatená, vznikol nárok na úrok (možno ob-rok dá mu obrok). V srbčine a chorváčine dodnes rȍk znamená lehotu, teda aj časovú dohodu, tiež osud, ten rusky rok. Litovsky rãkas – lehota, vymedzenie, koniec, (príbuzné lotyšské raks). Rok je teda výraz pre určitú lehotu, pre určitú dohodu a jeho slovný koreň je spojený s rokovaním, s rieknutím a teda so slovom. Samotné praslovanské rekti – riecť, súvisí hlavne so zvukovým prejavom slova, takže aj s rykom. Pre porovnanie – rok ako kruh dvanástich mesiacov nám známy v slovenčine a češtine sa po ukrajinsky označuje ako rik. Rok vo význame „osud, vymedzenie, lehota, vyrieknutie“, vysvetľuje aj pôvod slova otrok (staroslovensky a praslovansky otrokъ). Slovania teda nedržali na rozdiel od napríklad Rimanov skutočných, doživotne v nevôli robotujúcich rabov, ale len dočasne odsúdených, spravidla vojnových zajatcov, ktorí po roku – po určenej dohode, po dorastení vlasov, boli prepustení na slobodu do občianskeho života, či už v slovanskej spoločnosti, alebo pôvodnom národe. Tomu nasvedčujú popri koreňosloví slova otrok aj dejinné záznamy(*1).
GOD – HOD
Veľmi podobne, ako koreň „rok“ je použitý v praslovanskom jazyku a v slovanských rečiach, i koreň, „god“, či „hod“ – po zmäkčení u západných Slovanov. Kým u Rusov je god časovou jednotkou, zodpovedajúcou nášmu roku, u Slovákov a Čechov je tento koreň v slove hodina, čo je dvadsiaty štvrtý diel dňa. V srbštine a chorvátčine godina znamená rok, u Rusov tiež hodinu, ako u nás. Tento slovný koreň – god/hod je aj v slovách hody, vhodný, hodný. „Hodné hodiny“ v zmysle dobré časy sa teda nazývajú dodnes jednoducho – hody, z toho – hodovať. Na Slovensku a v Čechách je to teda označenie pre sviatky a hostiny. Pre porovnanie – u Srbov a Chorvátov god – dôležitý sviatok, tiež rok, pravý čas, u Slovincov – god – správny čas, chvíľa, dozrievanie.
Z praslovanského godьnъ sa teda vyvinuli naše výrazy vhodný, hodný (dobrý, alebo riadny – hodný kus cesty…). Tento slovný koreň máme aj v slovách dohoda, dohodnúť, ale aj hodnosť (baltoslovansky godos) a hodnota, čo sú výrazy pre dobrú akosť, ale súvisia aj s hodnosťou v zmysle mnohosť, veľkosť, mocnosť (vysoká hodnosť). Slovo súvisí s nárečovým severoslovensko-goralským výrazom pre hovorenie – gadati (*2), godati , teda hovoriť, ale aj s výrazom hádať vo význame skúšať uhádnuť, alebo aj hovoriť vopred a teda veštiť (viď hádačky – veštice). Slovný koreň god/hod teda spája hovorenie s dohodou a časovou jednotkou, veľmi podobne , ako rok. Navyše je však v tomto koreni ešte jednoznačnejšie vyjadrená dobrá hodnota. Nielen hody, ale aj hodina teda nie je pôvodne označenie pre hocakú dobu, hocaký čas, ale znamená to doslova (v)hodný, a teda dobrý čas. Hodina je teda pôvodne čas, ktorý sa hodí, alebo vhodná doba, podobne, ako aj hody. Neskôr bola hodina doslova dohodnutá na označenie určitého, presne merateľného časového úseku, ktorý už, pravdaže, nemusí byť vždy pre nás rovnako (v)hodný. Spomenuté výrazy sú vo svojej prepojenosti dôkazom o hodnote – dobrote (pozitivite) nášho duchovného jazyka, v ktorom bolo slovo – hovorenie s (rokovanie, „dogadanie“ – dohodnutie) spájané s dobrým časom (rok, hodina, god, hody) a tiež predstavovalo aj hodnú dohodu. V príhodnej hodine hodláme nadhodiť, že vhodná dohoda hodí sa jak výhoda, ak zavládne zhoda, to nebude náhoda – takáto príhoda a nehodní hodujúci hodnostári hádam zhodnotia a vyhodnotia, čo v honbe za nadhodnotou hodne podhodnotili.
„DOB“
Podobne samotné slovo doba nebolo označením pre akúkoľvek dobu, či obdobie, ale pôvodne doba znamenalo dobrá doba. S dobrom aj výraz podoba, čo značí pôvodne dobrá podoba. Preto v poľštine podobać sę znamená „páčiť sa“. Podobného pôvodu je aj nádoba, ktorá by mala byť na dobré veci. A nie div, či skôr – div divúci, že tu máme aj slovo ozdoba. Aj tá by mala byť dobrá. Azda to len odobríte. Obdoba tohto výrazu je „chvíľa“ vo výraze „bude chvíľa“, čo ale znamená „bude dobrá chvíľa“.
Vidíme teda, ako je v našom pôvodnom vnímaní dôležitý čas, doba, rok i rokovanie. Doba je v rodnom duchu dobrá, nie zlá, ako si to mnohí myslia dnes. Hodina je hodná. A dnes takmer všetci vravia, že nemajú čas. Fú-ha, veď svoj čas mal aj otrok. Už nie na rok, ako to bývalo kedysi, ale na dlhší čas, pre nejedného akoby na doživotie trvá stav uponáhľanosti, v ktorom nemá hodnej hodiny a dobrej doby… Možno aj preto, že už neplatí len ob-rok obrok.
SLOVO – SLÁVA
Naša pôvodná „Stará zmluva“ je teda obsiahnutá v našom slovení – slávení. Slovo sloviť teda súvisí so slovom sláviť (a súvisí so staroslovenským sluti , tiež sluch – slýchať, slušať a slušný s opačným neslušný, ale pôvodnejšie hluchý, nedoslýchavý, nečujúci ako nepočujúci, ale aj necitlivý – necítiaci čuvami). Sloviť (z toho vysloviť) teda znamenalo nielen hovoriť, ale aj dobre hovoriť – sláviť. V tom je zachytená naša dobrota slova. O tom by sme ako Slávovia, Slovania, Sloveni, Slováci, mohli a možno aj mali niečo vedieť.
*1„Zajatcov totiž (Sloveni) nedržali u seba v otroctve neobmedzený čas, ako sa im chcelo, ale ponechávali to skôr na vôľu zajatcov. Stanovili im určitú, vopred dohodnutú časovú lehotu otroctva. Po uplynutí toho obdobia sa zajatci mohli slobodne rozhodnúť, či sa po zložení určeného výkupného vrátia do vlasti, alebo ak budú chcieť, zostanú u nich a budú tu žiť ako slobodný ľudia a priatelia“, píše na prelome 9.a 10. storočia vládnuci cisár Byzancie Lev VI. Múdry v statiach o vojnovej taktike (boja proti Slovanom) – Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincom, kol.autorov – Marsina R., Steinhübel J., Lukačka J., Pauliny J., Literárne centrum, Bratislava,1999, str. 211.
*2 napríklad v obci Pohorelá
Dielčie údaje dokladajú: Český etymologický slovník, Rejzek Jiří, LEDA, Praha, 2001; Slownik etymologiiczny jazyka polskiego, Dlugosz – Kurczabowa Krystyna , Wydawnictwo Naukowe PWN, Warszawa,2006; Sanskritsko – ruský slovar, Kočergin V.A. , Alma Mater, Moskva, 2005; Etymological Dictionary of the Slavic Inherited Lexicon, Rick Derksen, Brill, LEIDEN – BOSTON, 2008
