Tak raz za rok – dva sa niekto ozve, zväčša začínajúci pisateľ, či by sme mu nevydali knižku. Nuž áno, nevydali. Pisateľ si totiž vydáva knihy sám. Ak teda pracujeme svojpomocne, so zatiahnutým opaskom, čo zatiaľ aj tak je. Aj Blaho to pochopil. Už svoje literárne výtvory neposiela. Tuším, že si tiež vydal čosi sám. Už Miro Žbirka to povedal jasne: Vtedy jednu radu ti dám – poraď si sám!
Ale je aj ďalší spôsob. Alebo sčasti podobný. Napríklad taká Horana, tá napísala poviedku kedysi, nejaká slovenská literárna spoločnosť jej dala prvú cenu, nikto ju nepoznal a ani ona nikoho nepoznala a ani nemala strýčka, páni zúfalci, jednoducho dostala cenu a potom jej to vyšlo. Navonok vo Vydavateľstve Diva, ale v podstate to bolo z jej živy. Skrátka – kniha bola na svete. Hoja!
Nemusíš byť veľký ako Dobropán – Jupiter. (snímka: www.cestacloveka.sk)
Čítal to na nejakom blogu, aha, písala to Mika, že je vypísaná súťaž na poviedku roka. Slovenskú, akože inak. Aj by sme to linkli, ale človek bol práve v Amerike, nie z vlastného „spisovateľského platu“, cestu preplatila planéta Zornička, ale čo už, je po súťaži. Inak by sme vám to oznámili, aj keď nie sme mediálnymi sponzormi, a mohli by ste sa prihlásiť. Ale svet sa nekončí. Nemusíte vyhrať tisíc eur, ale písať môžete. Takže – hľadajú sa pisatelia, ktorí sa nehanbia prihlásiť potajomky do nesúťaže. Viete, napíšete, pošlete, na pódiu nestojíte, nik vás nevidí, môžete si dať nové umelecké meno, alebo tak nejako a ani len fotku vám na sieti nenájdu. Takže sa vám kolená nezatrasú. Píšete a do poslednej chvíle si vravíte: To je taká bomba, taká bomba! Nechám si to v zásuvke, v trezore, v tajnej skrýši, nikomu to neukážem, len sám sebe samému, raz za čas dám pozrieť najlepším priateľom pár strán, alebo na narodeniny prečítam niekomu úryvok a on už na to nadosmrti nezabudne. Ale nakoniec to možno vydáte. Pôjdete s kožou na trh. Dáte si iné meno. Pre istotu. Alebo si necháte svoje, aby to nebolo až také nápadné.
Niekto by sa mohol opýtať – ako má vyzerať poviedka súčasnej slovenskej literatúry. Nuž, toto sa nikoho neopýtajte. Človek sa opýtal na súčasnú slovenskú literatúru niekoľkých súčasných slovenských literátov a všetci sa zatvárili vzhľadom k predmetu vety opytovacej viditeľne opovržlivo. V podstate ich tým len urazíte. Súčasný slovenský spisovateľ má byť totiž – prinajmenšom svetový. Nebudete sa predsa merať v dedine, alebo v mestečku v krúžku literárnom.. To sú len také miestne hrádky. Zámienky na posedenie v kaviarni. Vy predsa nechcete vyhrať miestnu súťaž v prednášaní, ako bola Červená ruža. To je len zámienka na to, aby vaše dielo vzhliadol svet. Predsa ani, trebárs vo world music sa nechcete pretekať v nejakom krúžku pre world mmusic. To by ste sa museli vymiškovať, ako na tej Červenej ruži. Politruk Michal a odborník na všetky hudobné smery by vás azda aj vybral na svoj veľkolepý festival na letisku, to nesmiete byť ani slovan a ani pohan, najlepšie sa vyhnúť aj téme domácich pôrodov a lekárskych zákrokov, skrátka obísť všetko rizikové smery, ak ste politicky nezávadný, možno vás vyberú aj zahrať na nejakú tú jedinú správnu demonštráciu na námestí, nezdrbú vás, že ste na tej nesprávnej, pustia vás do grantových klubov, ale na to sa môžete vykašlať, však, zvysoka, na všetky miestne demonštrácie, takto neprerazíte ani v slovanskom svete a ani v západnom, to je stále len taká miestna Červená ruža, Modrý tulipán, vyberte si.
Lenže vy ste svetový. Ak zahráte na zhromaždení, tak na svojom, jasnička. Že to nie je masovka, tak to je len dôkaz o akosti. Aj Van Gog sa stal slávny až po smrti. To najznámejší maliar sveta, ten Adolf bol slávny už za života, ale jeho výstavy ste nevideli. Pustite z hlavy módu.
Jasné, že sa nebudete riadiť podľa súčasnej slovenskej literatúry, keď jej tvorcovia tvrdia, že skapal pes. To je dobrý začiatok. Pretože dielo sa práve rodí, rodí sa vo vás. Vy ste to nádejné šteniatko. S veľkými labami jak sviňa. Keď vyrastie, to bude niečo neprehliadnuteľné. Všetci budú vedieť, komu dovolí Mesiac zavíjať.
Áno, nebudete sa pýtať, čo bude v móde o rok. Pretože v móde bude vaša poviedka, a to len preto, že ste sa na módu, ako to povedať, zvysoka podívali. Všetci budú o nej hovoriť. Literárne krúžky v kaviarni, chlapi v krčme, bulvár, hlavný prúd i konšpirátori, poslanci podľa toho opravia ústavu. Únia zruší všetky dotácie. Generálny tajomník sa vyzlečie dohola a upraví si podľa vás účes. Vaše sieťové stránky sa zrútia pod návalom miliónov ohlasov vo všetkých jazykoch sveta, vrátane kódovaných šifier Navahov. Pod poštovou schránkou vám bude parkovať obdivnými listami zasypaný fúrik.
Totiž literatúra nemusí byť o móde, tie módy rýchle skončia, piatohôr sa nedožijú, skončia v ľade jak ten mamut. Čo je to literatúra? Keď píšete litery. Písmená. Toť vsjo. Spisba je to. Spisba. Obyčajná spisba.
Krásna spisba – beletria.
Lenže spisba – to predsa nie je podstata spisby. Podstata spisby je niečo ako, prinajmenšom, veľká myšlienka. Jasné. Malých myšlienok vidíme okolo seba mrte. Civilizácia je ich smetiskom. Myšlienka musí byť veľká. Veľká, jak Jupiter. Jak Slnko. Jak mliečna dráha. Prinajmenšom. Spisba je len podoba, tvar, tvaroh, syr, formadžo, forma. Duch je obsah, cicimbrus. Predsa nevyklieštiš svoje duchovné skvosty, len preto, že sa nevmestia do Červenej ruže, alebo do Modrého tulipána.
A – kto povedal, že knižku musí napísať spisovateľ? Dobré knihy neraz píšu novinári. Mnohí známi spisovatelia boli kedysi novinármi. Vyjadrovanie sa v krátkych slovesných útvaroch, písanie k veci, krátenie článkov, upresňovanie, škrtanie vlastných odsekov, to všetko môže byť dobré cvičenie. Drobné cvičenia pred veľkým ťažením.
Dnes nie je ťažkosť študovať aj mimo školy. Správy o slovesných, či už umeleckých, alebo novinárskych druhoch si zoženiete aj na sieti. Čo neznamená, že by ste nemohli písať aj útvary naprieč žánrami. Ale je dobré poznať základné farby pred tým, ako ich cielene miešate na plátne. Správa, rozšírená správa, svedectvo (reportáž), črta (glosa), rozhovor…, to všetko sú užitočné diela, ale z istého hľadiska to môžu byť aj cvičenia. Ktokoľvek sa môže tomu povenovať. Dnes je každý správca svojej stránky – hoci aj na spoločenských sieťach – na svojom profile je vedúcim redaktorom. Lenže – môžeme pracovať aj spoločne. Na stránkach väčších.
Svet je veľký.
Aj Veľká Cesta pozostáva z malých krokov.
