Bol kľudný sobotný teplý deň na začiatku leta, všade ticho, len teplý vánok a slnečné lúče mohol začuť ten, kto v tichu načúva… ale nie na Medzi. Na Medzi sa to hemžilo pomocníkmi, trpaslíkmi a šikovníkmi. Chystal sa táborový týždeň remesiel, zručností a prežitia a niektorí účastníci už boli na ceste sem.
Do nedele už boli všetci na mieste a začal sa týždeň plný remesiel, šikovných rúk a nových znalostí. Tie sú čoraz dôležitejšie. Povráva sa, že remeslá a šikovní ľudia vymierajú a nahrádzajú ich technológie a stroje. Remeselný tábor ale zručnosti odovzdáva ďalej všetkým, ktorí chcú. Od detí po dospelákov, či dôchodcov. Bez ohľadu na vek sme spoločne žili a tvorili na prírodnom gazdovstve.
Začali sme lyžicami z borievok – jalovcov, ktoré už na mnohých územiach ubúdajú, pretože lúky a kroviny sa mulčujú a klčujú, často kvôli grantom za lúčne porasty. Tu na Medzi je však borievok dostatok. Deti aj dospelí dovliekli borievky, ktoré medveď vyvalil, takže nemuseli ani rúbať drevo. Borievku sme použili, pretože sme zistili, že v niektorých staroslovenských nálezoch sa našli lyžice práve z borievky.
Kresanie ohňa bolo pre niektorých úplnou novinkou. Skúsení účastníci naučili nováčikov a každé ráno začínalo kresaním ohňa. Ocieľka a kremeň.
„Večné svetlo, živé svetom. Daruj iskru ohnivú.“
Slavoj, ktorý minulého roku pracoval na kováčskej vyhni, tento rok oznámil, že nemôže prísť, lebo má prácu v systéme. Znenazdajky však zavolal, že odišiel z práce, že síce nevie čo mu tam povedia, ale musí riskovať. „Mal som taký skrat,“ vravel. Bolo mu veľmi ľúto, že oznámil neúčasť, no nevydržal to a už v pondelok sa v prístrešku objavil ovešaný staroslovanským mečom, rôznymi vlastnoručne vyrobenými nožíkmi a výrobkami. Z púzdra vytiahol Jakutský nôž a vychvaľoval jeho rezné vlastnosti. Tento rok sa teda Jakutský nôž dostal do stredu záujmov.
V kováčskej vyhni vznikli nože, rada šidiel, hroty šípov. Hogi si prekul murárske kladivko na motyčku na výrobu misiek. Žiarislav prekul nefunkčný a nepoužiteľný nebožecový vrták na výrobu píšťal a ako výsledok nám predviedol, ako s ním vyvŕta píšťalu. Vraj na tú chvíľu čakal 20 rokov. Videli sme aj harpuny na chytanie rýb, ktoré vytiahol.
Na pracovnom stole zrazu pristáli dve vypracované jelenie kože a na nich už sa hromadili strihy prakrpcov, krpcov a iných vecí, ktoré si účastníci vystrihli. Veronika so Žiarislavovou pomocou pracovala na zložitejších mokasínach.
Jedno ráno sme začali, ako je zvykom, bubnovať – že začínajú koncovky, ale nejako sa nám nedalo prestať. Pri veľkom bubne dobe nás zrazu stálo 5. Pribudol ozembuch, zvonec, koncovky a spev: „je ráno.“ Bavilo nás to tak veľmi, že sme pokračovali. Rytmus bol skvelý a zvuk bubna hlboký, tajomný a zemný vznikla tam aj nová pieseň o tom, že je ráno.
Každé ráno začínalo spomínaným rozjímaním s koncovkami v kruhu, dojením kôz a chutnými raňajkami. Celý týždeň sme si užívali skvelé posilňujúce jedlo. Bola tu hojnosť medu, mlieka, syrov, srvátky, zeleniny a všetkej výživy. Účastníci si uhnietili aj vlastné oštiepky. Každé jedlo sme si varili na živom ohni, ktorý vždy ráno účastníci vykresali – ocieľkou a kremeňom, žiadali iskru zo zdroja.
Leo šiel do lesa hľadať drevo na luk celkom štyri krát. Nakoniec našiel dobrý agát a v posledný deň stihol spolu so Žiarislavom luk aj zopár šípov. Zatiaľ čo Svorad si prišiel robiť už svoj druhý luk z agátu. Pri dreve zostaneme. Radoslav bol od začiatku jemne a tajne ohúrený hrou na koncovku a koncovkovými piesňami. Na ranných rozjímaniach s koncovkou začul pieseň Živa a hmkal si ju. Kým ťahal z potoka hore kopcom jelenie kože na výrobu bubna, pri tom si spieval Ochraňuj nás Živa, prijímal silu. Dokonca si ju pohmkával aj pri jedle.
Zachcelo sa mu teda vyvŕtať si koncovku a deň pred koncom tábora bola píšťala hotová. Oslava bola veľká. Eliška začala len tak hrať na koncovku a zrazu sa k nej pridala aj Živana, Zorík, Svorad a Žiarislav na novej Radoslavovej píšťalke. „Chvála Perúnik za píšťalu,“ odznelo, a píšťaly zneli dolinou ešte hodnú chvíľu.
7- ročný Zorík vyrobil svoju prvú lyžicu z dreva a po nej prišli ďalšie a ďalšie. Iný deň zasa dával všetkým účastníkom hádanky, aké je to drevo? Ukazoval rôzne haluze a papeky od drienky po bršlen.
Peter si vyrábal prakrpce a ukul si pekný nôž a šidlo. Pri vyhni strávil nejakú tú hodinku. Hogi si tiež vyrobil krpčoke, nôž a šidlo. Každý deň po obede prinášal vôňu kávy spolu s Petrom a tešil nás. Keď zaznelo slovo „koláč,“ ktorý bol upečený a schovaný, oči sa mu zaligotali a keby mal chvostík, iste by ním vrtel. Kým Veronička pracovala na zložitejších topánkach a strih chvíľu tvorila, vystrúhala si aj lyžičku a to do detajlov a poriadne. Tiež si dlabala misku z orechového dreva.
Eliška upiekla pre táborníkov dva koláče, robila syry a tvarohy, ktoré jej všetci ochotne každý deň ujedali. Taktiež robila kyvadlovú prepravu medzi kuchyňou a vonkajšou kuchyňou. Pri letnej kuchyni sa kyvadlová preprava presunula k Šárke a táborníkom, ktorí to dotiahli až do jedálneho prístrešku. Tiež sa učila hrať na kontrabas a rozohrávala náladu v prístrešku. Žiarislav chytil husličky, chlapci píšťalky a o chvíľu sa už spievalo: „Chvála za dary z čistého zdroja..“ ale aj Kohútik jarabý a čo nám len napadlo.
Šárka cupitala hore-dole po Medzi a takmer bez prestania tvorila chutné a výnimočné jedlá od rána do tmy. Počas jedenia bolo počuť už len mľaskanie, buchot lyžíc a misky a slastné povzdychy o tom, že „óóó Šárko ten obed je zase tak dobrý, ako to len robíš?“
Koníčky Kajko a Zorenka si posledný deň prišli na svoje, keď sa na Medzi zjavila Leova rodina – mama s dvomi dievčatkami – Leou a Teou. Koníky stáli ako prikované a dievčatá pobehovali s kefami a škrabkali ich. Nečakane sme si s mamkou a dievčatkami uhnietili ďalšie vlastné oštiepky.
Už odo dňa, kedy prišla prvá účastníčka tábora bolo vidieť veľký záujem o jeho nosné témy. Prvá účastníčka Ľubka tiež prišla rozvíjať svoje zručnosti, ktoré už sama začala a ktoré už má z vlastného hospodárstva. Rovno sa vrhla do práce s veľkým nasadením. Ľubka brala všetky rady a nové poznania naplno a hneď ich aj pretavovala do skutočnosti. Druhý účastník Radoslav začal svoj pobyt polhodinovým vedomeckým rozhovorom o tom, aká bola a je jeho cesta sem. Vravel, že už pred 4 rokmi chcel ísť na Gazdovskú Obrodu do Trnavy, kde sa nedostal, no Žiarislava a jeho prácu sledoval. Konečne sa mu podarilo prísť a zažiť kúsok z toho, čo doteraz pozoroval iba z diaľky a zo sietí.
Na tábore remesiel vznikli prakrpce, krpce, nože, šidlá, luky, šípy, hroty, píšťaly, misky, lyžice, skvelé jedlá a nápoje, dobrozvyky, nové pohľady na život.
Počas remeselného týždňa si ľudia prežilil a precítili a vzali za svoje aj vedomecké spôsoby prijímania jedla, chválenia darov, cesty koncovky, ale aj malých kúskov nášho žitia. Tieto spôsoby a maličkosti nás posilňujú zvnútra a účastníci tábora s radosťou chválili piesňou aj slovom. Šárka v jednej chvíli zahlásila, že „se Žárislavem je každej tábor vědomecký, jenom některé méně a jiné víc.“ Účastníci ocenili akosť duchovného základu, ktorý dostali, aj napriek tomu, že tábor bol zameraný na remeslá a zručnosti. Uvideli, ako sa vedomecké učenie taví do života a do každého dňa. Dávalo im to silu a pevný duchovný základ pre každý deň, pre práce ťažšie i ľahšie. Od kutia vo vyhni v dyme a pote po strúhanie malej lyžičky.
Večné svetlo. Živé svetom. Daruj silu. Rodnú živu. V noci aj vo dne. Buď vedomie. Ochraňuj dušu, osvetľuj ducha. Pomôž v múdrosti. Pomôž v ľúbosti. Pomôž v chápaní všetkých bytostí.
Má to význam.
Napísali a stvorili pri jedom stole: Eliška so Žiarislavom, Šárkou a Živanou
Na Medzi sa chystajú ďalšie LETNÉ TÁBORY – Vedomecký a Tábor Oddychu a šantenia. Už sa na všetkých účastníkov veľmi tešíme.
REMESLÁ: Aj na Vedomeckom a Oddychovom tábore budeme robiť vybrané remeslá z Remeselného tábora podľa záujmu účastníkov.
Prihlásiť sa je stále možné , prihláška TU 🙂
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
1 komentár
Živo napísané. Ochraňuj nás Živa!