Keď sa minule človek vracal cestou-necestou, všímal si, kde ešte zostal sneh. Na Látkach, v tej obci vrchárskej, bolo snehu ešte dosť a zazrel v ňom i bežeckú stopu. A keďže na našej slnečnej strane kopca – na úslní – už sneh nie je, i keď naproti – na zapači – ešte presvitá pomedzi stromy, povedal si, že vezme na bežky aj malých vrchárov. Nech sa podučia spôsobom, telo spevnia a potešia sa, lebo tuto smútili, keď sa nám sneh roztopil a nedalo sa už šmýkať ani na lyžiach, ani na sánkach a ani na zadku nie. Inak – na umelých mechoch so senom mali tu poriadnu dráhu. Cez celú lúku, pomedzi stromy, na polcestu do údolia, stráň sa ozývala výskaním.
Teraz ale ideme na plechovom koni hore, na rozmedzie Veporských hôr a Poľany, kde je to tak štvrťhodina cesty. Zjazdovky sú po celú zimu pusté a v tejto chrípkovej šľamastyke sa ukazuje, že náš životný spôsob je prinajmenšom dobrý. V hore na lesnom gazdovstve rúška nenosíme, človek vlastne rúško ani nemá a raz za čas na čerpačke si len zaviaže šatku so stromom života, otužujeme sa ohňom a vodou, špáratká sme v hlavových dutinách nemali, pretože chlapci sa, ako po iné roky, vzdelávajú doma. Ľuďom v dolinách sa snažíme pomôcť, čím sa dá, ale tie možnosti sú obmedzené. Bežky sú – ako všetko ostatné, čo robíme – prírodné a nenáročné. Máme síce na dvore aj jaseňové lyže, ale v tomto roku sme si prerozdelili tie riadne bežky, čo človek bol kúpil kedysi v sekáči. najmenší vrchár zdedil lyže bežky i topánky po väčšom. Tie bežky zo sekáčov sú aj tak lepšie, ako tie , na ktorých ako starší žiak kedysi pretekal a keď raz vyhral akési krajskú kolo a potom videl pred sebou žlté kruhy, z úst mu tiekli horké sliny a povedal si, že pohodovské prírodné lyžovanie má radšej, ako utekať na čas, ani si nešiel pre medailu a odvtedy už nepretekal. Ale tak, ako od otca dostal tento dar – bežkovať po horách – tak ho aj odovzdáva synom. Kým tu ešte máme aspoň trochu snehu.
Chlapci majú bežky a človek má prechodky. To sú také kratšie, silnejšie bežky s hranami, z jaseňa, ale laminované, na ktorých sa dá aj trochu pozjazdovať, prejsť aj po tých našich krkahájoch. Tam – na tých kopcoch nad Látkami – nejako vypluhovali jednu cestu a ktosi to zjavne vyzjazdoval, tak sme sa tam s malým vrchárom pustili a najmenšieho nechali hore. Malý vrchár na bežkách zdymil asi štyri razy, človek tam spravil pár kristiánok na tých prechodkových hranách a pustil sa do doliny. Na druhý raz menej brzdil a zjazde preletel cez mostík, v doline a zryl do hlbokého snehu, lebo po potôčku už na vypluhovnú cestu nevytočil. Malým vrchárom sa zdalo zábavné, keď videli to brzdenie v snehu celým telom.
Ďalej sme sa už bežkovali len v stopách, ktorá sme si spravili na lesných cestách. Večer vyšiel mesiac. Svietil skoro ako slnko , v tej bielej krajine a tak si človek povedal, že keby sme na druhý deň príliš cez deň pracovali, môžeme ísť aj na večer.
Aj sme šli. Chlapci vytiahli aj mamu, ktorej sa až tak nechcelo. Bola rada. Keď sme prišli hore, mesiac už vychádzal spoza stromov. Pri jase mesiaca sa bežkovalo skvele a človek si povedal, že keď si zajtra vezmeme aj luky a šípy, dá sa tu robiť aj prírodný biatlon, aký sme robili, keď bolo aj u nás dosť snehu – v starom sade. Noc inak nie je pre človeka neprirodzená, hlavne za splnu sa v dávnej minulosti ľudia bežne presúvali. V prírodnom živote to nie je nijako zvláštne. Niektorí to majú v krvi, pokúšajú sa za splnu spať podobne, ako inokedy a stane sa, že sú aj námesačný, keď im duch slúži len polobdelo.
Dve hodiny sme brúsili stopy, najmenší vrchár sa zoznamoval s bežkami, čo má po bratovi. Do topánok by sa mu pred prsty vmestila ovocná tyčinka, ale trojo hrubých ponožiek to pekne vystlali. Vo svojich piatich rokoch sa držal statočne. Utekal za nami, čo mu dych stačil, keď spadol, už sa aj staval, nesťažoval sa. Nakoniec , to sme si dávali asi po dvoch – troch hodinách posledné kolečko, zdymil tak, že si udrel zadok. To už bol sneh pekne zmrznutý a na ceste aj zľadovatelý, takže jediný krát si pofňukal. No ale plač-neplač, aj tak musel stíhať, lebo bol v noci posledný. U nás sa deti neobskakujú, od mala sa učia držať svorky a rastú z nich odolní šikovníci. Keď malý vrchár spadne, človek ho nekarhá, ani príliš neľutuje, len mu poukáže na príčinu padnutia. Chlapec sa zdvihne a ide ďalej. Často sa pritom aj smeje, a niekedy na tých kopcoch, teda aj bez lyží, riadne zryje. Keď najmenší v zime – v lete vrchár zdymí tak, že má odreninu a vidno mu krv, starší brat mu naleje peroxid a nalepí mu rýchloobväz. Človek na to len dohliada, ak to nestihnú bez neho. Ale teraz, v snehu, sú pády vcelku nebolestivé. Inak učíme sa padať na tráve i v snehu. Nie je zle spadnúť, zle je zle spadnúť. Treba sa naučiť padať dobre a tak starší s nami na rozcvičke skáče z dosiek parakotúľ a učí sa aj kotúľ cez plece, ktorý je v prírode oveľa bezpečnejší, keď sa potkneš v behu, ako kotúľ cez hlavu, ten je ti pri páde nanič.
Človek sa spustil dolu lúkou k autu a všimol si, že miesto, kde sa dá zabrzdiť, je obsadené a ležia tam dve telá s bežkami a palicami na končatinách. Aj keď kričal „hop hop hop“, nevystúpili sa, len sa smiali. A tak neostalo nič iné, len sa tiež hodiť na zem. Nakoniec prifrčal aj najmenší vrchár a tak sme sa všetci pospolito dvíhali zo snehu. Na radosť malých vrchárov.
Ak chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ
