Výzva na uznanie našich pôvodných sviatkov

Výzva na uznanie našich pôvodných sviatkov

V slovenskej krajine, Slovenskej republike, nie je právne uznaný v podstate žiaden pôvodný sviatok. Sviatky, ktoré sú právne a verejne uznané, majú síce pôvod v našej kultúre, avšak ich názvoslovie a spravidla aj verejné vysvetlenie je spravidla vedome prekrútené, alebo vytlačené rôznymi mocenskými vplyvmi.

Je to výsledok viacerých, vyše tisícročie trvajúcich násilných tlakov, ktoré udržiavali našu pôvodnú kultúru

v neslobodnej polohe, alebo ju zatláčali do polohy akejsi prostonárodnej, akokeby menejcennej ľudovej kultúry. A to sa v zásade veľmi nezmenilo, napriek tomu, že dnes máme svojprávny štát a demokraciu.

Preto v súlade s jestvujúcimi právami a v duchu slobôd občianskych, kultúrnych, duchovných a národných vyzývame všetkých zodpovedných a vedomých predstaviteľov, činiteľov a občanov, aby sa pričinili o uznanie našich pôvodných sviatkov, ktoré sú nielen neoddeliteľnou súčasťou našej kultúry, ale sú aj živým prazákladom zdravého spoločenského ducha, v prípade, ak ich živo a s úctou vnímame. Sú prejavom i živou vodou dôležitých životných hodnôt ľudských, prírodných, spoločenských, sú pri správnom chápaní aj akýmsi spoločenským a kultúrnym vylaďovaním s očistným (psychohygienickým) pôsobením.

Vraj máme už teraz príliš veľa štátnych sviatkov. Zaujímavé, sa nenašlo v kalendári ani miesto pre sviatok pôvodný. V niektorých prípadoch by stačilo dvojité označenie, keďže tieto sviatky sú prekryté vysvetleniami iných kultúr. To je príklad všeobecného označenia jarných sviatkov:

1. Svätenie jari – Veľká noc. Svätenie jari pritom môže byť umiestnené na deň jarnej rovnodennosti, do úvahy prichádza aj čas veľkonočných sviatkov.

2. V kalendári by v niektorých prípadoch znamenalo len jedno slovko navyše:1.máj, Turíce, Sviatok práce.

3. V inom prípade by šlo o uznanie ľudového názvu „Dušičky“ alebo zrozumiteľného a pritom presného a duchovne pravdivého pomenovania (2. november) Sviatok duší predkov namiesto umelého názvu pamiatka zosnulých, ktorý stavia tento pôvodný zádušný sviatok do inej polohy. No keďže je to pôvodný sviatok, ktorý bol prekrytý Sviatkom všetkých svätých (ekumenicky by sme mohli v tej dobe sláviť aj Sviatok všetkých svätostí), pochopiteľné by bolo aj umiestnenie zádušného sviatku na 1. november.

4. V Prípade sviatku Letný slnovrat (Vajano) by sme mali zvážiť prirodzene samostatné postavenie, keďže napriek určitým cudzorodým snahám sa tento sviatok nepodarilo ani potlačiť a ani prekryť.

5. Podobne je dobré nájsť vhodné postavenie pre Zimný Slnovrat, alebo Kračúň, aj keď tento sviatok bol po zákazoch a dlhodobých neúspešných pokusoch o potlačenie nakoniec v podstatnej miere prekrytý inými vysvetleniami.

V prípade sviatku Turíc je zaujímavé uvedomiť si , že je to okrem iného aj sviatok pôvodnej demokracie, ktorú jasne dokladajú dochované obrady volieb rusadeľných, či májových – turíčnych kráľov.

Aj keď to nie je logické, vieme si predstaviť, že v prípade dvojitých označení bude pôvodný sviatok na druhom mieste. Ak však pôvodné sviatky budú v našom kalendári úplne chýbať, budeme o považovať za prejav základnej kultúrnej a spoločenskej nevedomosti. Ak by to bolo vedomé, museli by sme to považovať za prejav pokračujúceho útlaku, zneuznávania, alebo znevažovania našej pôvodnej kultúry, ktorá v podobe vedomej, či podvedomej pretrváva v obyvateľoch našej krajiny bez ohľadu na náboženské, politické a iné smery a vplyvy.

Veľmi prínosné by bolo, keby naše pôvodné sviatky a ich vysvetlenie mali väčší priestor aspoň vo verejnoprávnych médiách a tiež v rôznych stupňoch vzdelávania.

Veríme, že priateľské spolužitie rôznych duchovno-kultúrnych prúdov je možné aj bez toho, aby pôvodná duchovná kultúra musela byť v utajení a ústraní len preto, že sa mocensky neuplatňuje v politickom, či náboženskom pôsobení. Ak by sme ju naďalej potláčali, potláčali by sme svoju aj svoju dušu a navyše by sme potláčali aj naše najvlastnejšie národné, európske, ľudské a bytostné hodnoty.

Že pôvodná kultúra tu stále žije, je jasné ako Slnko nad hlavou, ktoré je hodnotou nielen prírodnou, ale aj duchovnou, podobne, ako je vždy krásne a dôležité uctiť si jar, isteže je prirodzené uctiť si aj duše a duchovno predkov. Aj keď je to s nami niekedy podobné, ako v prostonárodných povestiach „Soľ nad Zlato“, či „Slncový kôň“, keď si menej vedomí ľudia uvedomili hodnotu dôležitých vecí a javov, až keď ich stratili.

V Kokave nad Rimavicou, 21. 6. 2007 pri príležitosti Letného Slnovratu.

S úctou k rodným hodnotám. Slnko v duši praje vedúci Rodného kruhu, Žiarislav