Kedysi pred dvoma rokmi napichal do mokrej zeme pri dome odrezky prútov vŕby prútiarky. Žltej i hnedej. Pred rokom z nej odrezky presadil do polmesiacovej záhrady pod domom, ktorá je prevodnená odvodňovacou rúrou. Teraz, v zime, jej prúty čnejú cez dve – tri siahy a aby nezaclonili ríbezle, treba ich už aj zrezať. To aj dva razy do roka.
Krásne žlté prúty, s odtieňmi až do červenej. Ako človek ide do mesta, všíma si porasty okolo cesty. Aha – tuto je tiež vŕba, zelená i šedomodrá, aha – vlani zrezaná, a už aj prúty vyhúkli do výšky. Zastaví plechového koňa a už aj tam nabehneme s malým vrchárom s nožíkmi a režeme prúty jeden po druhom. Zviažeme ich povrazmi a remencami a pcháme ich do auta. V meste – neďaleko supermarketu – majú domáci ťažkosť – nadivoko im tam rastú vŕby a rakyty. Aj keď sa ich snažia zrezávať. Berieme nožíky a balíme prúty do zväzkov. Treba ich vyskúšať, každý druh vŕby sa správa trochu inak. Ako tam šibrinkujeme s nožmi, zastavujú sa pri nás policajti. Prihovárajú sa – ospravedlňujúcim tónom – že prišli len tak zo zvedavosti. Tak im vysvetľujeme tajomstvá nášho dobrodružného remeselníctva. Policajti sa milo usmievajú. Odchádzajú, zdraviac sa.
Doma robíme košíky, nie naraz , postupne. Spravidla večer. Niekedy pri premietaní. Robinzon Krusó na mnoho spôsobov je celkom oduševňujúcim príbehom. Malý, aj najmenší vrchár pritom šibrinkujú nožíkmi. Malý vrchár má už svoj prvý košík hotový – niesol si v ňom na polročné skúšky svoje výrobky. Teraz si zhotovuje padaciu bránu na hradisko. Najmenší vrchár má dva a pol roka, takže jeho výroba spravidla pozostáva len z lúpania kôry a rezania a štikania tenkých prútov. To vydrží robiť poldruha hodiny. Keď začne kutiť jeden, už aj kutí druhý a tretí.
Človek si vysníval prútený kôš na píšťaly a na šípy. Tak už aj krúti, zatláča, preťahuje prúty jeden cez druhý. No, a už je to hotové. Ešte pozametať doskovú dlážku a je to. Ten košík, pravda, nie je ako z obchodu, má aj nejaké nepravidelnosti, ale aj tak je zaujímavý. A možno aj práve preto. Tak sa nám to podarilo. Chvála.
Len čo zlezie sneh, chystá sa narezať z rôznych druhov už osvedčených prútových vŕb a zasadiť ich na všakovaké mokré miesta, ktoré vidí na okolí. Na pozemku, aj pri potokoch a pri cestách. Keď aj len niečo z nich vyrastie, bude to veru na úžitok .
Pretože – prútené koše, ale aj rôzne priehradky a iné veci, to sa tu vždy zíde. Stačí jeden nôž. pomôžu aj záhradnícke nožnice – aj keď tie sú pomerne novým vynálezom – veď prútené koše robili naši predkovia už v praveku, keď si pomáhali nožmi kamennými.
Vŕba je naša dávna priateľka. Áno, áno, áno!
Snímky: Žiarislav
Rôzne druhy vŕby, rôzne farby kôry.
Takto začíname dno.
Už sa to rysuje.
Nadpojíme prúty
Orezáva ich aj najmenší vrchár.
Malý vrchár vyrába padacie dvere na hradisko.
Nadpojíme aj prúty na pletenie „klietky“.
A už sa to rysuje.
A dvíhame steny hore.
A vyššie.
A ešte vyššie.
A nejako to ukončíme.
Prúty utiahneme a ostriháme.
Čo to je to toto?
Zviazanie vrchného prstenca niťou zaručí snáď do vysušenia pevnejší a krajší vrchný prstenec.
Aké je to pekné, veľké.
A už je kôš prikrytý
Akosi sa to hýbe.
Huááá!
