Pred týždňom bol nad Poliankami 20. celoslovenský veľký Letný Slnovrat, ktorý navštevujú stovky ľudí.
To nie je dôležité, ktorý. Človek uskutočňoval slnovratové obrady aj predtým, len v menšom, od roku 1995 nepretržite spoločenským spôsobom. Ale duch nie je výsledkom obradu, naopak, obrad je výsledkom ducha. Obrad znamená ob-rad, rád – teda poriadok – riad – veci nadväzujú poporiadku.
Tvoje pôsobenie strhlo v mnohých smeroch a odboroch určité kultúrne hnutie. V zmysle pôvodnej duchovnej kultúry ho mnohí považujú za najvýraznejšie v strednej Európe.
snímka: Ladomíra
Keď Jaroslav Pavliga poslal prednedávnom svoj film, v ktorom sú zostrihy z viacerých Slnovratov, Žiarislav navrhol znížiť počet záberov na vlastnú osobu niekoľkonásobne, teda len na pársekundové nevyhnutné prestrihy a tiež navrhol odstrániť jeden z úvodných nápisov, že ide o najväčšie oslavy Slnovratov v Strednej Európe. Bolo to na ňom, ale hlavne v druhej požiadavke vyhovel úplne. Závisí to od počasia i od toho, či je to na obvyklom mieste, ale na Slnovratových oslavách sa zišlo aj okolo 350 ľudí, na vrchoch, podmienkou bol domácky zhotovený odev na tradičný, či novodrevný spôsob. Čo vylučovalo náhodné návštevy a masovú účasť, okrem toho, že bolo treba vynášať si veci pešo. Ono sa to nezdalo, kým boli ľudia rozptýlený v lesoch, ale keď sa zišli vo veľkom kruhu na hlavný obrad, zrazu ich bolo mnoho. Toto však nemusí byť smerodatné. V konečnom dôsledku človek nehodnotí svoju činnosť ako úspešnú. A taktiež stav spoločnosti nevníma ako výrazne zrelší. Zvažuje, či bude vôbec v budúcnosti verejne pôsobiť a ak, do akej miery.
???
Kedysi to boli menšie stretnutia s vedomeckým učením. Menej ľudových piesní, viac vedomectva. A dnes, ako tak človek na to nahliada, tak to vníma ako čistejší spôsob. Nestalo sa, že by ľudia chodili hlavným obradom s klobásou alebo salámou v ruke, ani že by popíjali pred obradom hodovné nápoje. Keď je to vo veľkom, tak to prináša takéto riziká a ľudia na to ešte nie sú zrelí, neustrážia to, nepovedia si to dostatočne medzi sebou a policajtov im nik robiť nechce. Obradník je človek v službe, znamená to – služobník. Ale nie preto je služobník, aby slúžil lajdákom, ktorí sa občas nájdu a kazia to. Škodí to všetkým tým, ktorí to berú poctivo. V budúcnosti, ak bude človek zvolávať slávnosti slnovratu, tak je dosť pravdepodobné, že to bude na inom mieste, kde nie je do blízkosti obradového miesta prístup s autami. Tých, čo to narušujú, jednoducho vypovieme. Kamarát – nekamarát, z hrušky dole. Vedomectvo je čestná cesta a budeme musieť očistiť zrno od plevy, lebo nám to potom priveľmi drhne v krku. Človek sa snažil, aby to nebola uzavretá spoločnosť, aby to bolo stále prístupné novým ľuďom, ale treba stále striehnuť, čistiť, pestovať úctu k ceste, k duchu, k dielu. Netreba sa tým trápiť, ale urobíme kroky pre nápravu.
Je to také vážne?
Určite to nie je masový jav, ale vážne to je a v podstate aj vždy bolo. Napríklad – za tých dvadsať rokov sa stalo len dvakrát, že by pred skončením obradov niekto prekročil posvätný kruh pred jeho otvorením a šiel sa ohrievať k ohňu. To je jedno, či dospelí, alebo deti, poriadok je poriadok. Keď sa človek hrá s deťmi, lezú mu po chrbte, po pleciach ako po preliezke, šantíme, hráme sa, bláznime. Ale keď je obrad, tak je obrad. Do dvoch rokov môže mať na sebe dieťa matka a po dvoch rokoch už vie, že sú chvíle, keď nemôže vždy ísť, kam sa mu zachce. Veď tie deti žijú v meste, sú tam cesty, vlaky, električky… Keď je slobodné a dobre vychované, tak to pochopí. Keď nie, tak je chyba v rodičoch. Človek bol viackrát v kostole a vnímal veci. Nikdy sa nestalo, že by videl počas omše, že sa tam premávajú ľudia len tak okolo oltára, alebo – že sa tam so sviečkami hrajú deti, o ktoré sa rodičia nestarajú. Ak chceme vychovať nevedomcov, tak ich nenaučíme poriadku ani na obrade. Človek sa s deťmi často hrá a aj vtipkuje, ale v určitých chvíľach treba zachovať poriadok a ticho. To je prírodné – už v prírodnom kmeni sa to dieťa musí naučiť, inak by ohrozovalo kmeň, rodinu. Tu však obvykle nie je ťažkosť s deťmi, ale s dospelými. To aj vo vzdelávaní – na hodinu nemôžeme do triedy pustiť dospelých, lebo ak je ich viac, ako jeden a nemajú tú istú prácu, ako deti, tak zákonite budú vyrušovať. Na obrade Letného Slnovratu má každý svoju úlohu. Ale ten, kto nič nerobí, kto nemá zodpovednosť, ten to kazí. Tak je to aj v štáte. Ľudia si často nerobia svoju prácu, alebo robia niečo iné, ako majú robiť. Niektorí novinári robia napríklad politiku, niektorí politici robia pre zmenu bulvár, alebo rovno obchod, niektorí umelci robia lustrácie, niektorí vyšetrovatelia vysvetľujú bez poznania heraldiku, vyvolení zločinci sú neraz krytí a nevinní sú neraz obviňovaní. Mnohí si buď nerobia svoje poslanie, alebo nedodržiavajú pôst, teda čestnosť vo veciach, ktoré im práve prislúchajú. Pár jednotlivcov vie nakaziť spoločnosť svojimi zvrátenosťami, mnohí sa cítia byť už dosť zaslúžilí na to, aby nedodržali žiadne pravidlá a robia naschvál zle, otvorene sa vysmievajú tým, ktorí to berú poctivo a chvastajú sa svojou lajdáckosťou a bohorovnosťou. Nadšencov odstrašia, ale sami neodídu, lebo sa priživujú. Človek dospel do bodu, keď dáva jasne najavo, že vedomecká cesta nie je dovolenka. Kto chce ísť na výlet, na flám, nech sa páči, na vlastný účet. Samozrejme, že inde. My túto službu nerobíme. Zhasla fajka.
snímka: Ďuro Shelley
Spomenul si pôst a hodovné nápoje.
Áno, je jasné každému, že ak niekto berie nejaký obrad vážne, tak sa pred ním nemôže správať ako z reťaze odtrhnutý pes. Človek na vedomeckom chodníku je slobodný a teda sa nemusí šarpať na reťazi a bezuzdne sa odväzovať v čase, keď sa treba sústrediť na spoločný súlad, na prácu, na obrodu, na splynutie s podstatou. Je očista, je obrad a potom je jedlo a hoci aj plesanie a hodovanie, áno. Toto je postup, to je poriadok v úcte k spoločnosti, k spoločnému dielu, k duchu. Keď to niekto nevie, tak blízki mu to majú vysvetliť. Keď to vie a porušuje to naschvál, tak blízki ho majú vypovedať, niekde zašiť, poučiť, zodpovedne ho dať do laty. Keď človek nedávno slúžil svadobný obrad, tak ho požiadali ba aj o prejav pred slávnostnou večerou. A hneď po ňom hovoril farár, v civile, ktorý to predtým nestihol. Keď hovoril farár, ľudia sa stíšili, hovorili ostatným pšššt, pššššššt, a bolo ticho. Ale keď hovoril – predtým – vedomecký obradník, jednoducho vyrušovali. To nie je chyba nejakého jednotlivca, už vôbec nie farára, ten bol milý, keď na konci jeho reči malý chlapec zakričal po vedomecky „Chvála!“, tak on ukončil kázeň slovom „Chvála!“, na čo sa prítomní milo zasmiali a aj ten pán prišiel k nám a ocenil našu prácu. Predstav si to – farár to ocení a ľudia to bežne vyrušia. Pred rokom bol pekný sobášny obrad vo vedomeckom duchu. Na vígľašskom zámku. A vieš, kto vyrušoval? Bol to starosta. Keď on mal prejav, lebo na toto ho splnomocnil štát, aj keď mladomanželia o to nestáli, tak ho ako štátneho služobníka nik nerušil. Ale on to – ako štátny patrón – patrične zneužil. Bol to on jediný, ktorý tam počas obradu vyrušoval. Pomocník ho musel zahriaknuť.
Ale práve na Slnovrate som počul, od Norberta z Košíc, že keď boli pred rokmi v zariadení ubytovne s reštauráciou neďaleko Pohronskej Polhory a tam spievali Žiarislavove piesne, tak prišiel čašník a požiadal ich, aby prestali, lebo že farár Žiarislavove piesne zakázal, to bolo po folkloristickej zábave. A tiež vypovedanie knihy Návrat Slovenov z folkloristickej predajne v Detve, aj všetkých tvojich nahrávok ako pohanských, po nátlaku farárov a dekana. A ďalšie podobné udalosti.
To je síce nemilé, je to vlastne porušovanie ľudských práv, ale farári vedomectvo zastaviť nemôžu. Žiarislav bol hosťom na viacerých farách, katolíckych i evanielických a hovorili sme o biblickom duchovne, aj o pôvodnom duchovne, človek našiel spoločnú reč s tými, ktorí vnímajú a nemajú na očiach klapky. No a tí druhí – to sú tí, čo zakazujú. To sú tí slabí, čo sa boja. Zatiaľ to nevedia obsiahnuť svojim vedomím, nezvládajú to. To je tiež pochopiteľné. Človek však radšej strávi čas s poctivým kresťanom, ako s lajdákom, čo sa neoprávnene skrýva za pôvodné duchovno. A naopak – radšej s poctivým človekom na vedomeckom chodníku, ako s nejakým nadutým „vyvolencom“, ktorý si myslí, že je lepší, len preto, že sa ocitol v tej „správnej“ náboženskej spoločnosti. Človeka robí duša, nie sekta, nie cirkev, nie vydeľovanie. Úcta – to je podstatná vec vo vedomectve. Nie láska a nenávisť, nie pokora a povýšenosť, ale úcta. Priama úcta. Nemusíš všetkých milovať, kto to zvláda? Ale máš si iné bytosti uctiť. Môžeš s nimi nesúhlasiť, môžeš s nimi dokonca bojovať, ale uctiť si ich musíš. Ak nie si schopný úcty, tak nie si. Nie si na vedomeckom chodníku. Úcta je pôst, a nie že huba klapoce po klobáse a víne a nezdrží sa. Úcta je spoločný kruh, a nie že je mi zima, tak počas obradu sa budem hriať pri posvätnom ohni na úkor ostatných. Mal si sa obliecť, nevedko. Máš sa hriať očami. Vtedy si na ceste, keď pozrieš na oheň a cítiš teplo, nie keď ho v netrpezlivosti ohmatávaš ako chlípnik ženu, ktorá nechce. Čo tu klapoceš gambou, chlape, zobuď sa! Keď na to ešte nemáš pripraveného ducha, keď nemáš úctu, tak tu nelez. Najprv sa priprav, vzdelaj sa o veci, očisti sa a tak predstúp. Potrebujeme statočných. Odvážnych. Pripravených. Odhodlaných. Čo sa vedia ovládať. Čo budú šíriť obrodu. Nie rozvrat, ale obrodu. Lebo tuto bolo zvestované slovo vedomé a odtiaľto sa bude šíriť obroda. To je jedno, v akom písme. Či latinka, bukvica, alebo obrazové písmo, alebo ústnym podaním, tak to je úplne vedľajšie, to je nepodstatné. Nestrácaj čas daromninami. Nepomôže ti modliť sa k Bohu ani k tristo bohom, keď necibríš úctu k zákonitostiam duše, ducha, živlov, k rovnováhe nášho sveta. Vedomectvo je cesta cti. Dosť bolo váhania. Človek môže spáliť mosty. Načo svadobné obrady? Načo koncerty? Načo verejné slnovraty? Načo kníh tisíce? Staraj sa o seba, staraj sa o svoju dušu. Na vedomeckom chodníku zabudni na politiké prekárky, cti si spoločenský súlad. Zabudni na náboženské spoločnosti, zabudni na namotávky. Staraj sa o základné zákony sveta a budeš každým krokom bližšie k cieľu. Nemáš žiadne zásluhy, žiadny diplom, žiadny certifikát, nemáš žiadne výhody, nemáš peniaze, ani pozemok a už vôbec nie pravdu. Máš len zodpovednosť. Za všetko, čo si si myslel, že máš. Keď to nezvládaš, tak sa uč, keď to zvládaš, tak to zušľachťuj ďalej. Keď sa dáš na ten boj, lebo musíš sa snažiť – prekonávať prekážky – a je to z istého hľadiska boj, nepriateľom je tvoja slabosť, ak sa dáš na ten boj a budeš kráčať bez výhod po poctivej ceste k celostnému duchu, tak ver, že my sme tvoja rodina. Nie je nás tak veľa, ako tých, čo sa chvastajú percentami, ale to je jedno. Duchovné naplnenie predsa nie je väčšinová záležitosť. Nezabezpečí ti to nijaká charta práv. Máš od ducha slobodu, pestuj vôľu a cibri úctu.
Áno, a tí, ktorí to narušujú, nemajú úctu.
Nemusia to milovať, ale ak si aspoň niektoré dôležité veci nectia, nebude s nimi človek zbytočne tráviť dychy svojho žitia. Bola by to premárnená živa. Mnoho ľudí čaká , mnohí sa ešte nenarodili a už čakajú. Tým zanechá človek odkazy a je čas nestrácať čas daromným spôsobom.
Takže píšeš?
A niekedy hovorí.
A niekedy mlčí, to zväčša. Znova sa venuješ záhradám, pestovateľstvu.
To stále. A – aj spoločenská práca je pestovateľstvo.
Na Slnovrate ktosi spomínal, že tí, čo zakladali nejaké občiny, už sa tomu nevenujú, lebo majú ženy, deti…
Občiny – to znamená obce. Občina je, keď sú tam aj ženy a deti. To je obec. Ako by sa občina mohla nevenovať občine, lebo sa venuje občine? Nazvime tie združenia spolkami a potom sa dohovoríme. Ak ide o mládežnícky spolok, tak pochopiteľne – s rodinou členstvo v ňom padá. Ak ide o záľubu, tak tá sa podriadi zodpovednosti. Lenže vedomectvo nie je ani mládežníckou záľubou, ani nezodpovednou kratochvíľou. Vedomectvo je zodpovednosťou a deti sú ďalším dôvodom, prečo sa snažiť poctivo kráčať po vedomeckom chodníku. Deti milujú vedomectvo, lebo to je aj sloboda poznania. Je to šťava života, je to poznanie zákonitostí, ktorých nepoznanie smeruje k utrpeniu a poznanie k oslobodeniu. Deti to majú radi – vedomstvá, zručnosti, plnšieho ducha, ak im to ukáže ten, ktorý to vie a vie to aj ukázať.
Môžu učiť vedomectvo aj ďalší? V mestách?
Samozrejme. Cesta koncovky, štyri živly, divotance, duchovná veda, to všetko môžu ukazovať aj ďalší. Ale najprv sa s tým musia hĺbkovo oboznámiť, ak to chcú učiť. Vedomecká cesta nie je jazda v rýchliku, či na internete. Napríklad – bojové umenia učia poverení majstri. Ani karate nemôže učiť niekto, kto má na opasku len žlté konce, už vôbec nie ten, kto bol na dvoch – troch tréningoch. Na čierny pás treba cvičiť veľa rokov. Vedomctvo nie je jednoduchšie. Je ešte náročnejšie. Skúmaním duchovných zlátanín a nezodpovedných internetových ezoterík sa niekedy dostane dotyčný nie k celostnejšiemu poznaniu, ale k pokročilejšiemu vyšinutiu. Na to si treba dať pozor – nie len, aké jedlá jeme , ale aj akú duchovnú stravu prijímame. Povedzme si na rovinu, miest je veľa a učiteľov nieto. Ale – možno robiť stretnutia s učením, kde je aspoň jeden zodpovedný, kto to pripravuje. Teraz je obnovené vedomecké učenie – bude každý mesiac jedno stretnutie – v lete v srpni týždňové, v ostatných obdobiach koncotýždňové. Keď sa dá, treba to využiť.
Človek nemusí byť dokonalý. Nemusí byť svätý. Každý má nejaké slabiny. Dôležité je, aby sa snažil. Bez úcty nieto celostného vedomia. Nemôžeme žiadať úctu k sebe, k svojeti, k národu, k prírode, k svojmu duchu, keď ju nemáme ani sami v sebe dostatočne rozvinutú. Prehĺbme v sebe úctu, nabuďme silu a budú sa diať zázraky. Svet sa zmení. Začnime od seba. Na vedomeckom chodníku je človek k sebe prísnejší a k iným zhovievavejší. Snažme sa ísť príkladom. Nabuďme sa. A precítime v duši plnší svet. Netreba plakať nad tisícročím útlaku našej slobodnej prírodnej kultúry. Treba ju pestovať, aby ďalšie tisícročie bolo jej rozkvetom.
