Z vrchárskeho zápisníka
Bola tma, mesiac za mrakmi, len slabo bolo vidno bielu kobylu na temnej stráni. Zavolal na kone. Pohli sa nenáhlivo k nemu. Postupne zrýchľovali, až nakoniec pobehli. Dostali po jabĺčku. A z pláteného vrecka trochu jadra. Ohlávku nasadil dnes Dare. Je to vysoký kôň, nie je ľahké sa na ňu dostať bez strmeňov. Človek na ňu vyskočil tak, že sa prehol v páse za kohútikom a až potom prehodil cez jej chrbát nohu. Ale nestihol dosadnúť. V tej chvíli zaručal jeleň a Dara sa splašila a pustila sa vnohy. Človek zoskočil na rovné nohy, pobehol popri kobyle a vyskočil na ňu znova. Jeleň zas zaručal a kobyla sa pustila rovno do cvalu. Chytil sa jej hrivy, držal aj voľnú ohlávku, ale stále nedosadnutý bol príliš vzadu, zvažujúc sa na stranu, z ktorej vyskočil, kým kobyla dlhými skokmi pálila šikmo hore strmou stráňou, smerom od ručania, ktoré ju vyplašilo. Keď videl, že bez sedla a bez uzdy nedosadne, odrazil sa z kobyly, a skočil ako sa dalo – do tmy – proti kopcu. Vo vzduchu sa zvrtol, ale dopadol o dosť skôr, ako by sa dalo očakávať – rovno na tvrdý zráz pred lesnou cestou., ktorý v tme nebolo nijako vidno. Jedno šťastie – že na štyri – v tom okamihu to bolo najrýchlejšie možné zvrtnutie sa k zemi, akurát že nestihol vystrieť nohy. Dopadol na ruky a kolená, ľavá ruka dobre, pravá na hranu, do zeme udrel aj hruďou a tvárou. V tej chvíli považoval tak trochu za nespravodlivé, že pri takom krásnom zoskoku a pri tak ukážkovej otočke a rozložení tela pri páde ho bolí vlastne všetko. Obidve kolená, pravá ruka, hruď – vyrazený dych a z nosa mu tiekol do vypasenej trávy prameň teplej krvi. Až doteraz sa mu zem azda nikdy nezdala až taká tvrdá. A teraz sa ako jediný dobrý pocit javila tá teplá, hrejivá krv, ktorá sa valila do krátkej, riedkej trávy, akoby dodatočne chcela obmäkčiť tú tvrdú, studenú a zdupanú zem. Uvažoval, že ak teraz cíti bolesť, lepšie to už nebude. Možno to nie je až také zlé, keďže ho nebodá nijaká zlomená končatina. Ešte chvíľu si akoby vychutnával nehybnosť, ten pocit tepla z krvavého pramienka – potom spravil, čo musel – precitnutie celého tela. Najprv si prehmatal nosovú kosť, či je celá. To ešte ležiačky. Potom si prehmatal hrudník. Vstal, trochu v úľave, že nič nie je zlomené a krivkajúc sa pobral za Darou. Tá po chvíli cvalu zastala a tvárila sa, akoby s tým nemala nič spoločné. Človek ju schmatol za ohlávku a priviedol späť na miesto, kde sa splašila. Trochu ju pokarhal, dohovoril jej a previedol ju cez celú konskú lúku a späť, aby si nemyslela, že s ohlávkou môže robiť, čo chce. Odviedol ju do ohrady, kde teraz kone nocujú a zvyšné jablká, jadro, i všetku srvátku dal Zorene. Potom prikrivkal do domu. Ako mu ubúdalo pernej šťavy, tak pribúdalo bolesti. V dome pocítil na vnútornej strane kolena aj bodanie a lámanie. V tej chvíli si spomenul na Šarisku, ktorá si vo Veľkom kaňone rozbila koleno o skalu pri splavovaní rieky Rio Grande a už roky chodí veľmi ťarbavo. Snáď to len nebude také zlé.
Najprv zmäkčil v ústach skorocelové listy, kým masťou z koreňa kostihoja natrel z vnútornej strany poranené koleno. Priložil na to skorocelové listy a navrch lopúch. Potom to stiahol sťahovacím obväzom. To isté urobil na hrane ruky, kde zápästné kostičky prechádzajú do kĺba. Ruka sa hojila, kým vnútorné zranenie kolena nie. Štyri dni pracoval viacmenej s ľavou rukou, pravá odpuchla a dalo sa ňou hýbať lepšie. Ale v kolene cvikanie nepoľavovalo. Prírodné maste a obklady z bylín zabránili vytvoreniu krvných zrazenín, ale natrhnuté väzivo spôsobovalo rezavé bolesti. Najhoršie boli noci, keď nabudené vnútorné budivé šťavy nadšenia znižujúce prah bolesti prestali pôsobiť a duch sa oddal odpočinku. Lámanie a rezanie trhalo spánok. A tak sa človek stretol so známym lekárom, ktorý pôsobí v meste. Ten ocenil sťahovanie kolena a obklady z kostihoja a listov bylín. Zranenie bolo podľa jeho slov horšie, natrhnuté väzivá sa zrastú počas 6 – týždňového znehybnenia. Človek odmietol barly, že si spraví svoje, z haluzí zo svojej domácej hôrky. Známy pozrel i na staršie zranenie, s ktorým človek nebol u lekára. „Bola to zlomenina. Kosť zrástla. S miernym posunom, preto to cítiť. Je to len reakcia nervovej sústavy“. Človek sa usmial. Za všetkým hľadaj živodráhy.
Známy lekár medzitým porozprával o pacientoch, ktorí chodia po očkovaní na ošetrenie. Od trombóz po uzlinový syndróm (zápaly uzlín) a znásobené d-imery. „Tých pacientov je veľa, veľmi veľa, je to zlé, ale nedávam tomu ani rok. Ten vírus je umelý, dlho nevydrží. Už sa to začína vyjavovať, že je to celé spoločensky zle urobené. Už to začína vychádzať najavo. Ale nieže ma budete niekde citovať“. – Bez mena, iba ak bez mena, pomyslí si nahlas. Človek sa snaží dať dokopy liek pre známeho, ktorému sa po očkovaní rozbil imunitný systém, páli ho koža, trasie sa, vyzerá starší o 40 rokov , trasú sa mu ruky , v noci zle spí a cez deň zaspáva…Lekári ho odbíjajú. A nechcú to zaznačiť ako komplikáciu po očkovaní. Lekár sa mračí. „Viem, viem, to je zlé“. Tvári sa, že to je konečná. Človek vraví „musí na to niečo byť. Kotvičník, ženšen, čierny koreň, ďumbier..“.Lekár sa nadýchne a vysype: „kurkuma, zelený čaj, zázvor, granátové jablko…“ a dávame dokopy niečo z našich i ďalekých rastlín, každý si to loví v sebe. „Jed. Hadí jed by ho mohol zachrániť! Treba doň dostať hadí jed““ vyhŕkne doktor. „Máme, zmije máme, na konskej lúke. ale už je starý, zmiju by som mu nepriložil, mohlo by ho to zabiť“, vyhŕkne človek. Lekár sa prekvapí: „Čo ste, kde vy budete vretenice naháňať, sú lieky, čo to obsahujú, ale spamäti to neviem, musím to nájsť“.
Človek ide k autu. Pomaly dvíha rukami ľavú nohu a položí ju na spojku. Dozadu na sedačky šmarí spevňovač nohy, teraz treba odriadiť auto a so znehybnenou nohou to nejde. A uvažuje nad rečou tela a ducha. Všeduch, čo chceš od človeka? Poldruha mesiaca bez pohybu? Drevo chystať na zimu, prístrešok spraviť na balíky sena, police do domu, a teraz ako? Na jednej nohe?
A akoby zacítil, nie začul, ale zacítil slová. Písať, písať budeš. Ty by si len skákal, behal, kresal, rúbal, hral a spieval, prednášal, obrodzoval, ale ja som pre teba pripravil niečo iné. Tuto budeš čušať a slová hnietiť a kresliť ich tak, aby si ich iní našli, aj tí, čo ťa nepočujú, kedykoľvek ich budú potrebovať. Vzal som ti hlas. A vzal som ti aj cesty. Ale napíšeš slová nadčasové. To je moje posolstvo. A ty to musíš prijať.
1 komentár
Skoré poctivé uzdravenie prajem!