Už sa k tomu dlho schyľovalo. Človek ho chytil pod pazuchami a kýval s ním ako kyvadlom kukučkových hodín. „Homba lisa – kde babina chyža? – Tam dolu pod horu – pod babinu stodolu“… Končí sa to zdvihnutím nad hlavu s nohami vyhodenými ešte vyššie a po dopadnutí na zem nasleduje „eštéééé“. A nakoniec sa spýta: „Kde je tá babina stodola?“ Človek sa zamyslí a povie: „Chceš sa tam pozrieť?“ A malý vrchár: „Áno!“
A tak sa v jeden pekný, sychravý deň, vychystáme na niekoľkodňovú chlapskú výpravu. Rodan mal práve tri roky a už je čas byť nejakú chvíľu aj bez mamky, ktorá je z neho trochu unavená. Ideme teda k babke a malý sa v poslednej chvíli , keď si už človek nasadí klobúk, opýta: „A ty, tato, ideš tiež?“ Že ide bez mamy, i keď už o tom bola reč, pochopí , až keď jej máva z auta. Potom sa naliehavo dožaduje otvorenia okna a z úsmevom ukazuje mame na prázdne sedadlo: “No, už môžeš nastúpiť“. Keď mu mama oznámi, že ona nejde, úsmev sa mu stratí. Cesta je v pohode. Celé dve hodiny malý pozorne sleduje všetko okolo seba. Zhíkne pri pohľade na polmetrovú drevenú muchotrávku kdesi na lúke, neujdú mu pasúce sa kozy a ovce. Mestá si všíma pomenej. S nástupom kockatých, šedých budov, sa mu na tvári usadí šedý výraz. Za mestom znovu ožije. Výkriky, ako „krkavec, kchchrrá, kchchcrá“, alebo „Havko tam bol“, sa striedajú s nemým pozorovaním hôr. Človek si spomína, že nedávno, ako dvojročný, počas cesty pražským metrom, celý čas meravo sedel na sedačke bez jediného slova a po vystúpení z metra, na bežiacich schodoch vynárajúcich sa na ulici, vystrel ruku a ukázal prstom na sivého vtáka so slovami: „Aha, holub!“. Cesta pomaly ubieha. Keď malý zahlási, že mu treba cikať, zastavíme pri ceste pri čurke, aké sú v slovenských horách našťastie pomerne bežné. Po vycikaní si umyje ruky vo vode vytekajúcej z kameňov, z dreveného žľabu. Človek z plechového voza vyberá fľašku, vypláchne ju a naberie si vodu. Malý sa dožaduje svojej fľaštičky, z ktorej už vypil kozie mlieko. „Ja sám“, trvá na svojom, vypláchne si ju a naberie až po vrch. Pomaly zakrúti vrchnák a ideme do plechového tátoša. Prvý raz vidí Tatry a čuduje sa, že je tam ešte sneh. Vo Svite vykladáme Čaradovi prepravku kozích voskovaných syrov a oštiepkov a v ďalšom meste ďalšie dve. Pri penzióne vidí čuvača a nijako ho to neudiví, na rozdiel od mestských plemien, ktoré pozoruje s neskrývaným počudovaním. Po zotmení zaspí v autosedačke, v podstate už pred „babinou stodolou“.
„Babina stodola“ je osemposchodová bytovka s troma vchodmi v okresnom meste. Človek nesie spiaceho malého vrchára, ktorý ešte nikdy nebol v paneláku, do výťahu, s hlavou zaborenou do človekovho kožúška zo zimných, hnedých capích koží. Babka ho videla dvakrát, naposledy pred rokom ako dvojročného, odvtedy mu narástli dlhé vlasy, na spánkoch má remienkami spletené vrkoče. Pri pohľade na spiaceho vnuka sa babka rozplýva blahom. Keď už je malý na posteli a človek ho má takmer vyzlečeného, chlapec otvorí oči. Nad ním sa skláňa neznáma , rozjarená tvár, s otvorenými ústami, v cudzej miestnosti bez farby, bez známych vôní, s mestským pachom, s doliehajúcimi hrozivými neznámymi televíznymi zvukmi . Malý vrchár otvorí ústa s kyslím výrazom na hranici plaču a v očiach sa mu zjaví strašné zdesenie. Človek si ho rýchlo hodí späť na plece a až keď sa mu tvár zaborí do jemnej, voňavej, capej kožušiny, nasiaknutej domácim dymom a keď začuje tatov hlas , zdesenie sa trochu stlmí. Odmieta sa pozrieť na babku, ktorú nepozná a ktorá sa s ním hneď snaží zhovárať. Babka má slušivý športový účes a vkusne zvolenú farbu vlasov, je trochu namaľovaná a dnes má rifle. To sú veci, ktorá u mamy nikdy nevidel. Mama nosí dlhý vrkoč, alebo dva vrkoče, často aj sukne a býva na lesnom gazdovstve. Babka býva v okresnom meste v paneláku. Mama dojí kozy a babka pozerá internet a televízor. Rodan , práve prebudený v paneláku, prežíva kultúrny šok. Prvá minúta je náročná a tato mu vysvetľuje, že je u babky, ako sme spievali, „homba, lisa, kde babina chyža“, tak tu je tá babkina chyža, o ktorej sme spievali. Je to síce „tam dolu, pod horu“, ale tá hora – Tatry – sú pár desiatok kilometrov vzdialené a teraz sme u našej milej, dobrej babky, ktorá hneď šuští darčekmi. Ako najsilnejšie protišokové opatrenie pôsobí traktor. Nie je drevený, ako ten doma, ale je trochu umelý a má aj takú vlečku. „Na takom traktore jazdí Jožo!“ vykríkne malý vrchár a hneď ho aj skúša, či je schopný jazdy. Babka má v byte plávajúce podlahy a plyšové koberce, ako stvorené pre traktor. Na prahoch má úzke kachličky, avšak na každom prahu je jedna kachlička uvoľnená. Malý vrchár ich preloží a hneď má aj mostíky pre svoje vozy. Babka vyťahuje hračky ako kúzelník a malý je unesený. Drobec vyťahuje zo zauzlenej deky aj svoje dvorové vozy, trochu olepené od hliny a stavia parkoviská. Takto jazdí z izby do izby až do polnoci, keď si ho tato položí vedľa seba do postele. V tej chvíli sa zjavuje zvukový prales paneláku. „To čo bolo?!“vyhŕkne malý vrchár pri žblkaní, šušťaní, hučaní a klapotaní vodovodného potrubia. „To nič, to len pustili vodu“. Malý chvíľu uvažuje a potom zahlási: “Kto pustil vodu?“ Keď už všetci susedia vypustia svoje vody a zdá sa, že malý zaspáva, niečo nám klapoce pol metra za hlavou a šuchoce to tam ani nie nahlas, ani nie nečujne. To babka sa snaží pohybovať v kúpeľni ticho, ako indián, ale keďže nie je na prérii, veľmi sa jej to nedarí. Babka sa po krátkom rokovaní vzdáva a odchádza do izby. Zdá sa, že malý vrchár zaspáva, i keď ho neupokojuje žiadny v diaľke sa rozplývajúci štekot strážneho čuvača. Keď tu zrazu sa nad nami ozve šramot a kroky. „Kto to tam chodí? To na povale chodia kočky? (To ako mačky). Na „povale“ je ôsme poschodie, kde býva suseda s dvoma dcérami, takže človek mu na to niečo súhlasné zabrble, predstierajúc únavu a polospánok a otočí sa na druhý bok. „A čo to hučí, kde je tam voda?“ pýta sa na doliehajúci hlas rieky. Na to človek vstane, zatvorí okno, ktoré nás delí od príjemného nočného chladu, v ktorom sa spí najlepšie a za dvoma vákuovo balenými, v plaste dosadnutými tabuľami eurokna sa stráca šumivý zvuk kockatých perejí regulovaného Hornádu. Malý vrchár konečne zaspáva.
Zobudí sa pred šiestou, hneď aj zapojí do chodu dňa svoju babku. Tá má za sebou pár hodín spánku a ráno idú ku rieke kŕmiť kačice. Babku udivuje napríklad na hojdačkách , kde podrobne popíše ich zloženie, vrátane betónu, do ktorého sú zapustené. Babka i malý sa vracajú, plní zážitkov a príhod, vysmiati, ako lečo. Babka je jedna z najdôležitejších vecí vo vesmíre.
Človek si napustí vodou malú, šetrivú vaňu, v ktorej sú nohy skrčené a vyložené hore. Malý vrchár síce najprv kúpanie odmieta, nenápadne otvára zásuvné, biele dvere od bielej kúpeľne s bielymi stenami, s bielym umývadlom i s bielou skrinkou, bielym zrkadlom a bielym záchodom s bielym príklopom, vchádza do tej kúpeľničky s bielymi kachličkami na stenách po bielej podlahe, po ktorej už ale jazdí ten drevený traktor s drevenými kolmi na vlečke a malý ho zaparkuje rovno pri bielej práčke. Parkovisko osvieži maličkú miestnosť, čistú ako chirurgická sála, hlavne keď tam zaparkuje aj ten drevený traktor, čo má na kolesách ešte našu dvorovú hlinu. Malý už nevydrží a dožaduje sa tiež vane. Pár minút rozjímania veľkého vrchára sa týmto skončilo. Malý je zvyknutý na rodinné kúpanie vo veľkej vani s vôňou dymu, ktorej voda pritiekla z potôčka a práve ju zahrial oheň nakŕmený papekmi, napadanými zo stromov sadu a lesa okolo domu. Teplá voda sa využíva viacerými členmi domácej osádky často naraz. Základ je, aby sa každý najprv poriadne vyumýval mimo vane a do vane, niekedy aj s morskou soľou, potom nabehne každý, kto môže. Malý vrchár sa v malej šetrivej vaničke na siedmom poschodí, teraz čľapká tak, že sedí, alebo ešte častejšie sa mrví a skáče tatovi na bruchu, plieska ho po hrudi, čvachtá mu vodu do tváre a pritom sa hlasne smeje a pýta sa, čo sú to za divné predmety okolo vane… Človek naďalej rozjíma, odolávajúc plieskaniu a čvachtaniu malej vydry, spomínajúc si cestu vedomca meditúceho vo vodopáde.
Malý vydra vykĺzne z vane plnej tata a vzápätí sa mení znova na traktoristu. Rýchle objaví babku, ktorá si pôvodne myslela, že si zdriemne. K posteli jej vozí na drevenom fúriku koly, kamene, piesok, a cement. Vodu privezie v balóne. Babka v polospánku leží na posteli a jednou rukou pridŕža koly, ktoré malý vrchár „betónuje“. Trpezlivo jej vysvetľuje, že stavia bunker pre čuvačky Boru a Čuvu, s ktorými sa on na dvore hráva. Babka je nielen veľmi dôležitá, ale aj veľmi statočná. Láska zvíťazí nad únavou a babka ide s malým vrchárom zase kŕmiť kačky, ktoré medzitým iste vyhladli a vracajú sa s borovicovými šiškami, ktoré nazbieral drobec. Malý vrchár sa dožaduje v ten deň vidieť nielen kačky, ale aj opice, s ktorými sa babka pochválila, že ich majú v meste v zooparku. Človek jej vysvetľuje, že asi nebude opicami až tak veľmi potešený, lebo ešte nevidel zviera v klietke. „No, v klietke sú, aby neušli, rozumieš?“. Mladý vrchár odpovedá: „Nerozumiem“.
podobné články:
16.4.13 Ako malý vrchár dierky vŕtal do dreva – Z vrchárskeho zápisníka
27.3.13 AKO SI MALÝ VRCHÁR CESNAK PÝTAL Z vrchárskeho zápisníka
11.3.13 „VODOSTRIK“ z Vrchárskeho zápisníka
4.3.13 POD SNEHOM A ODKVAPOM z Vrchárskeho zápisníka
28.11.12 „MALÝ TATO MAKÁ“ Z vrchárskeho zápisníka
20.10.12 Lesné jasličky – Z vrchárskeho zápisníka
Zdroj: Ved.sk
