Malý vrchár sa rád hrá. Ako ostatné deti. Má aj nejaké drevené autíčka, avšak uprednostňuje zvieracie hračky, ktorým dáva aj jesť a piť a má rád na rozdiel od „hračskarských“ skutočné nástroje. Pred pár dňami sme murovali z čadičových kameňov odtokový žľab. Človek mal nutkavé pocity v predtuche prívalových dažďov, takže sme ho spravili pevný – z kameňa a betónu, pred domom, v miestach, kde nás každú jar vytápa horská voda. Ladomíra pomáhala z fúrika zhadzovať zarobený betón. Malý vrchár pohotovo pribehol s malou plechovou lopatičkou, s akou sa kedysi deti v jeho veku hrali v mestách na piesku. A tiež sa bral do roboty. Najprv „džabal“ betón na už zahladené miesta a na tatu, ale potom sa nechal usmerniť a „džabal“ tam, kde ukázal tato. Usmerniť ho je jednoduchšie, ako mu to zakázať a riskovať, že bude na seba znova liať vodu zo suda spod dažďového odkvapu, alebo sa hádzať do výkopu. Odohnať ho od spoločnej práce, to by bral ako hrubú urážku a zhadzovanie osobnej dôstojnosti. On je predsa tiež ako my a chce pomáhať. Veď už aj piesok prihadzoval do miešaného betónu, do fúrika a tiež vodu prilieval, jak sa patrí a aj „ciment“ prihodil, takže vo svojich dva a pol rokoch vie, že do betónu ide piesok, „ciment“ a voda. „Ciment“ je jedno z jeho východniarskych slov, ktoré, podobne, ako „dze“ (kde), alebo „do dzedziny Kokavy“, s obľubou používa. Pritom Kokava je na strednom Slovensku a tato, hoc aj pochádza z východného, po východniarsky, s výnimkou piesní, nerozpráva. Možnože raz zaspieval „Bol jeden gajdoš, čo gajdoval za groš, a to všetko dziny dziny od dzedziny do dzedziny…“, ale z toho malý vrchár iste nevyvodil všetky tie východniarske slová. Východoslovenskú reč inak nepočul. Pieseň Vrbovských vetrov – „Valdo nosí ciment“ – tato pred malým určite nespieval. Pred malým si treba dávať pozor nielen na slová. Ako napríklad „do piroha“ – tato, či „ježkove oči“ – mama. Do piroha vie povedať bezchybne, ale „ješkovoči“ si skráti a pritom sa potuteľne smeje. Jedno šťastie, že nepoužívame väčšinové povzdychy a kliatia, lebo už by to vedel isteže naspamäť. Raz pred ním človek oblizol pastiersky nôž, po tom, čo si natrel syrový chleba horčicou. Malý vrchár vzápätí tiež vzal ostrý nôž a poď ho sním do „uhorčice“ a hneď aj obliznúť. Námietky proti nespravodlivosti mama zdôvodnila: „Tato je už veľký a ty si ešte malý“. Uznal to len dočasne a príborový nôž bral len s viditeľným sklamaním. Papriku je ako tato. Chytí ju do ruky celú a ohryzie ju od špica postupne až ku stonke.
Minule pozdravil ráno vyjaveného tatu slovami „Ahoj, opica“. Ráno sa totiž pri dojení kôz štveral na strungu aj na mamu s tým, že on je malá opica a mama je teda zákonite veľká opica. Z toho vyplýva, že aj tato je opica. V ten deň sme boli všetci opice. Deň potom to bolo o niečo pôvabnejšie. Malý vrchár bol „capíšek prcíšek“ a mama bola „koza Sivka“. Sivka je vodkyňa kozieho stáda, spolu s Vážkou je to najstaršia a najsilnejšia koza, takže to bol pre Ladomíru celkom dôstojný titul. Vážka má malého capka, ktorého Rodan vo svojom slovensko-českom nárečí – „obojrečí“ volá „capíšek prcíšek“. Tato mal byť teda zákonite v ten deň „cap Rohan“. Označenie po vodcovi kozieho stáda by bolo, hlavne naráno, o niečo lichotivejšie, ako „tato-opica“ deň predtým. Lada sa ho opýtala, čo je teda tato, či cap Rohan? Malý vrchár však na to odpovedal, že nie. Tato je Tato-býk. Tatovi to prischlo z predminulej hra na mláďatko – teliatko a mamičku – kravičku. Nevadí, „Tato – býk“ znie o niečo lepšie, ako „Cap Rohan“, hlavne pred hosťami.
Pár krát sme mu skúsili pustiť rozprávku. Kreslené zvieratká v detskom filme mu veľa nehovoria, nebaví ho to. Vidí, ako sa správajú v skutočnosti na dvore. Čoby sa pozeral na nejaké nešikovné napodobeniny. Má však dvojdielny „film“, ktorý už videl stovky krát a ktorý si stále vynucuje. Sú to dva kratučké nahrávky, trvajúce spolu pár minút. Malý vrchár im dal názvy „Skákajúci tato“ a „Bourajúci tato“.
Keď mal malý vrchár rok a trištvrte, boli sme s Ladomírou na konskej lúke. Človek na bežkách, Lada s Rodanom na chrbte, s kamerou v ruke. Človek tam mal vyjazdenú stopu. „Skákajúci tato“ sa začína tým, že človek stojí na bežkách, vyskočí do vývrtky a dopadne znovu do stopy. Potom sa pustí dolu konskou lúkou po málo vyjazdenej stope. Ladomíra to celé komentuje slovami, ako „to je styl závodníka“ a podobne. „Bourajúci“ tato sa začína bez pôsobivého výskoku. Tato sa pustí po vyjazdenej stope a nepodarí sa mu zabrzdiť na konci lúky, kde na to ani nie je miesto. Keďže nechce skončiť medzi osikami v úvale jarka s priehradkou na potnú chyžu, končí svoju jazdu pôsobivým pádom s kotrmelcom, pričom nejakú chvíľu vidno na kamere chvejúcej sa smiechom nohy a bežky zdvihnuté vysoko nad hlavu. Človek potom na kolene vyrovnáva lyžiarsku palicu a vybehne po stope asi sto metrov, čo Lada sprevádza poznámkami ako „Maká, maká“, alebo „Pozri na ten výraz“. Rodan po viac, ako sto vzhliadnutiach, hovorí tieto poznámky tesne predtým, ako ich povie „komentátorka“ a zjavne sa teší zo zvládnutia tohto deja. Napriek tomu, znova a znova, chce púšťať tieto záznamy. Tieto dva dvojminútové „filmy“ z nášho denného života ho ovplyvnili natoľko, že posledné dni behá po dvore s dvoma (pre neho iste ťažkými) železnými roxorovými tyčkami v ruke – akoby s lyžiarskymi palicami a pokrikuje si pritom „maká, malý tato maká“. Občas ho vidno ležať na zemi, v blate, alebo vo výkope na odtokový žľab, s nohami zdvihnutými hore, pričom hlási: „Malý tato boural“. Tento pád cvičí aj v kuchyni, pričom jednu nohu dvíha ako baleťák rovno nad hlavu a čaká pritom na ocenenie. V kuchyni má tiež dve drievka, na ktoré sa postaví ako na lyže a vyskakuje z nich do otočky.
Dnes mal človek oddychový deň. V dielni prehľadal palice na luky aj na píšťaly a nakoniec vybral dva bazové prúty. Zo zbytkových koží vyrobil pútka a na ošúpané palice vyrobil kožené rukoväte. V kuchyni veľavýznamne zahlásil obľúbenými slovami malého vrchára: „Čo to ten tato urobil?“ . A mláďa sa tiež čuduje“ „Čo urobil ten tato?“ Odpoveď: „Darček pre malého muža!“ Rozjarený Rodan zoberie paličky a zvýskne: „Paličky na bubon“! „To nie sú na bubon“, hovorí Lada. „To sú lyžiarske palice“. Rodanovi sa rozšíria oči a neveriacky zatají dych. Obzerá si pútka. Lada mu pomáha do nich zasunúť maličké rúčky. Dieťa chodí s palicami po kuchyni. Nepustí ich, ani keď dostane nakrájané jablko, hryzie ho držiac palice, nespúšťajúc z nich oči. A nechce ich už ani požičať. Niekedy darčeky rozdáva, ale tieto palice si ukladá k dvom drievkam, ktoré predstavujú lyže. Tak už je jasné, čo bude tato strúhať pred Vianocami. Aby sme neostali len pri paliciach.
podobné články:
20.10.12 Lesné jasličky – Z vrchárskeho zápisníka
17.2.12 Bežky sa zmenili na hrebeňovke na brodky, ale STÁLO TO ZA TO!
1.10.12 GAŠTANY – Žiarislav píše: Z vrchárskeho zápisníka
24.11.10 Ako by mohli vyzerať pôrody (2.) Pôrod je sviatok. Je to posvätný úkon a tak ho treba aj vnímať. Tajomstvo života treba pestovať, posilňovať a chrániť. TU
6.10.10 Ako by mohli vyzerať pôrody (1.) O TEHOTENSKEJ PRÍPRAVE TU
Zdroj: Ved.sk
