Slnečné dary pre deti pod stromček bez klamania?
Oddávna dávali ľudia obetiny pre duchovno, teda pre kultúru, pre spojenie so Všehomírom a s jeho silami. V úpadkových obdobiach jednoducho obetovali druhých, čo bolo isteže nemúdre. Jediná obeť je obeť zo seba, a nie obetovať niekoho iného. To je zločin. Dobročin je dať niečo zo seba, niečo zo svojho, úctivo darovať. Na tom je postavené duchovno a teda po latinsky kultúra.
S jedinečnou myšlienkou prišli tí, ktorí sa snažili nabaláchať čo najviac ľudí a na rozdiel od takzvaných „pohanov“, teda Rimanov a iných, aj samozrejme na rozdiel od Slovanov pôvodného vyznania, lebo aj tých hádzali levom, len to nie je v holyvudských filmoch, na rozdiel od iných prišli vo 4. storočí po prevrate v Ríme aparátnici na to, že duchovno môže byť celkom jednotné, zhora ustanovené a treba ho prikázať a iné, ako prikázané podoby, zakázať. Toto je veľmi dôležitá stať z dejín duchovnej diktatúry, ktorú si vedomiachtivý človek môže overiť. A aby to nadiktované duchovno bolo masové, nevieme presne kedy, ale niekedy vymysleli, že ak nejde Mohamed k hore, musí ísť hora k Mohamedovi. Je to síce zvrátené, ale niekto tvrdí, že je to tak.
Dôkaz je jednoduchý. Od mala klameme deti, že darčeky pod stromček im nosí Ježiško. Pisateľ to teda tak nerobí. Povie: Na počesť a slávu Slnka, na sviatok Slnovratu si dostal tieto darčeky. Vieš, teraz už bude deň dlhší a my máme radi toto Slnko, túto prírodu, my si ju uctíme. A pri vyzdobených konárikoch zo stromov, ktoré žijú, dieťa nájde svoje darčeky od blízkych ľudí, ktorí darujú zo svojej lásky, zo svojho svetla, zo svojej živy podobne, ako tak činí Slnko. Snažíme sa konať podobne, ako svätosť a stávame sa svetlými. Obetujeme, ale neklameme. Ježiško priniesol duchovný dar ľudstvu, ktoré ho nepochopilo a ani veľmi nechápe. A je to naozaj ani nie tak smiešne, ako skôr nechutné, keď Ježiško akože prinesie mobil (pfú) alebo plejstejšn, alebo iné nejaké virtuálne kúsky komerčného priemyslu, ktoré by sa možnože hodili skôr darovať pri inej príležitosti. Takto vyzerá skôr ako úpadok ducha.
Skúsme pouvažovať, či by nebolo dobré deti neklamať. Či by nebolo dobré deti i seba poučiť, že sme to my, čo máme obetovať duchu – kultúre, prírode a iste aj deťom, ako ich klamať o tom, že to komerčné, s Ježiškom spravidla nesúvisiace dielko je od neho. A možnože pri tej dume nás napadnú aj také darčeky, ktoré sú naozaj z ducha.
podobné články:
10.12.10 Vianočný darček nemusí byť z obchodu, môžeš ho pripraviť aj sám – NAJVäČSIA ZNAČKA JE BLÍZKA DUŠA – Časy sa zmenili. Ale niečo mi ostalo. Pred každými Vianocami sa zašijem do dielne, alebo, keď je málo dreva na jej vykúrenie, do izby. A tam vyrábam. Rodina je niečo, čo má v duši i v dielenskej práci stále miesto…TU
Zdroj: Ved.sk
