Kradli sme, nech je nám odpustené. Teraz sadíme.
Keď sme boli malí, chodili sme na pole na kukuricu. Keď bola nezrelá, jedli sme ju ešte ako malé šťavnaté strúčiky, celé v kuse ,aj s mäkkou čudkou. Keď bola mliečna, ohrýzli sme ju dokola, lebo čudka už bola tvrdá. Ale nás aj boleli z toho bruchá, lebo dnes vieme, že bola striekaná chemikáliami. Keď bola kukurica zrelá, piekli sme ju ako neprezretú, ešte mäkkú, v šúpolí na ohni alebo v pahrebe. Voňavá, ak bola soľ, lebo okrem nožíkov to bolo jediné, čo sme si z domu brali, tak sme si ju aj osolili trochu a taká sparená, voňavá, chutila jedna radosť, dve radosti, tri radosti… V škole sme mali práce na pozemku kde sme rýľovali a tak, mali sme radi tie socialisticé práce na pozemku , ale mali len jednu chybu. Nič sme tam nemohli jesť, dnes už vieme, že kvôli hygiene a povedali nám, že to pôjde do školskej kuchyne. V školskej kuchyni varili mlieko so šupkou, ktoré sme nemali radi, tiež tam bol tekvicový prívarok v mlieku, ktorý sme neznášali a špenát s mliekom a klobásou, no hrozné. Neboli sme pochopiteľne tuční a tak niektorí ľahko preskočili pri záhradkách cez plot. Napríklad Peter Šperňák, asi je to už premlčané a mal len trinásť rokov, ako aj my, ostatní, ale bol najodvážnejší a prvý zarastal, viete kde, tak on preskočil a vyhádzal tie kaleráby a niečo k tomu. Sme to jedli a nebolo to správne, isteže, lenže Šperňákovcov bolo veľa, nemali záhradku, lebo boli menej majetní a tak. No a to nám vždy chutilo. Ošúpali sme si tie kaleráby, alebo aj repu z poľa. Kŕmnu repu. Keď ste zjedli celú, tiež po nej bolelo brucho, ale jedli sme ju. Jedli sme aj všetko možné z lesa a žuvali začiatkom zimy hrčaté plásty z dutých stromov od lesných včiel. Tie vždy vystopoval na jeseň Milan Kršiak, už je to premlčané, aj to, ako sme ako desaťroční chytali pstruhy, keď regulovali vtedy ešte krásny potok s čarovnými zákutiami, kde sme mali tajné bunkre.
Občas si na to spomeniem keď opravujem na záhradke prútený plot. Nemáme tu v lese nezbedných školákov, stačí, keď občas vbehne cez dieru v tŕňovom plote koza, alebo kôň sa nahne ponad a zlomí steblo kukurice. Vtedy vezmem tie malé kukuričky a zjem ich surové, krása, lahoda. Alebo takú mliečnu – človek ju ohryzie dokola a je to , aj dve, tri, a brucho nebolí, veď nie sú striekané. A keď dozrievajú, pozorujem ich, ako pučia zo šúpolia. Jedno políčko je z kukurice od Rannej hviezdy, ktorá mi dala čudku v Amerike pred dvomi rokmi od Indiánov z Ánd. Sú to kukurice s bielimy, žltými, červenými i purpurovými zrnkami, také mozaiky. Druhé políčko je od kmeňa Hopi, tam rastú kukurice s červeným šúpolím a fialovým zrnom. O rok sadím Navachov a najlepšie kusy z tohotoročnej úrody. Takže sme nezávislí od tej nechutnej, neprirodzene sladkej a vodnatej klonovanej kukurice, čo ju predávajú v stánkoch.
Táto „indiánska“ kukurica (úvodzovky preto, lebo každá kukurica je od indiánov, len niektorá je už aj sklonovaná) je silnejšia, chutnejšia a odolnejšia a netreba ju striekať. A semená keď dáte do zeme, tak vyrastú , nie ako z tej klonovanej, čo ju vtláčajú mexickým Indiánom zadarmo, aby potom, keď prestanú pestovať svoju kukuricu, lebo odkupujú len tú mdlú – cukrovú, tak keď už nemajú svoje semená, musia si kupovať tie patentované, lebo klonovaná kukurica môže byť nastavená tak, že nevyklíči, čo im samozrejme ničí prirodzené hospodárstvo a aj bez bubna môžu vyjsť na bubon. My, gazdovskí povstalci to vieme a preto uchovávame aj také veci, čo globalizácia inak zabíja. Práve som dojedol struk surovej farebnej kukurice, tak chutnej aj bez varenia. A nebolelo brucho. Lebo je čistá. A silná. Chvála divom za tieto dožinky. Chvála tým, ktorí po tisícročia semená pestovali. A chvála tým, čo neskočia na lacný cukor a zabezpečia prežitie týchto a iných božích darov.
Žiarislav
Poznámka redakcie: Výmena semien na Zimnom Slnovrate Rodného kruhu, sledujte www.ved.sk.
podobné články:
25.5.11 Klonované rajčiny za to sto hromov nemôžu – Druhá neolitická revolúcia
Čo jedli Slovania – časopis Zmena – doplníme neskôr
Zdroj: Ved.sk
