Žiarislav: oznámil si, že na verejnej prednáške s aztéckym Temocom v Prahe, pri jesennej rovnodennosti, že budeš hovoriť o svete po roku 2012, ale zatiaľ si o tom hovoril len málo.
Žiarislav: Nie málo, ale v obrazoch. Nie je to také jednoduché – hovoriť o budúcnosti iných. Čo je Cesta? Jedna noha si ty, druhá noha je to okolo, Vesmír, Všeduch, Boh, Prozreteľnosť, akokoľvek to nazveš, má to vplyv. Teda neplatí, že len „JA“ si všetko naprogramujem, ako hlásajú niektorí moderní mystici. Ale ani že „len Boh“ a ja nemám na to žiadny vplyv, to nie je po pravde. Ty máš na to prirodzený vplyv, preto tie varovania – nezabite si jastvo (ego). Treba sa snažiť o prežitie, ak chceš prežiť. Vôľa je jednou z hybných podmienok prežitia.
Iné sú aké?
Iné sú vklady od predkov, ktoré si uchovávaš, alebo po nich šliapeš. Ak šliapeš po daroch od predkov, tvoje vyhliadky na prežitie sa znižujú. K darom od predkov patria napríklad základné pudenia – ako potravinové pudenie, rozmnožovacie, ochranné a napodobňovacie. Lenže k darom od predkov okrem týchto štyroch pudení, ktoré môžeme v mediálnych súvislostiach chápať ako často zneužívané, patria aj ďalšie dary.
Napríklad?
Napríklad kultúra. Kultúra znamená po nepriamom preklade z latinčiny asi toľko, ako duchovno. Kultúru by sme mohli vnímať ako niečo, čo buď zdedíme po predkoch v podobe umenia, bájí, mýtov, rozprávok, piesní, ale aj rôznych spoločenských a životných pravzorov (archetipov), teda v tomto živote prejavených vecí. Lenže je tu aj iný výklad dedičnosti kultúry.
Aký?
Taký, ktorý naráža na nejaké spoločenské bloky. Napríklad vieme, že kôň, alebo pes, musí pred uchovnením v oficiálnom chove urobiť nejaké skúšky, pretože časť jeho schopností sa v podobe daností prenáša do istej miery aj na potomstvo. U ľudí to ale veľmi nepriznávame, čo sa dá ale pochopiť, pretože mnohí by takéto poznanie zneužívali na slaboduché a zlomyseľné zhadzovanie iných kultúr, alebo jedincov, ktorých akosti a hodnoty oni nevidia, alebo nechcú vidieť.
A teda vieme, že kultúru dedíme nielen prejavene – priamo – čítaním kníh od minulých pokolení, spracovaním, hoci aj filmovým, dávnych príbehov, videnými a počutými pravzormi priznanými i nepriznanými, spoločenskými nasmerovaniami, ale aj celkom inak: Že kultúru dedíme od predkov aj bez toho, aby nám ju niekto dotoval, ovládal, cenzuroval, usmerňoval. Toto má veľmi veľký vplyv na naše prežitie – keď nám „radia duchovia predkov“ cez naše závitnice DNA, cez naše prirodzené duchovno, cez našu silu, ktorá rastie od koreňov ku kvetom. Je celkom pochopiteľné, keď tí, ktorí sa nás snažia ovládnuť, nám chcú naklonovať umelé DNA, chcú nám rozbiť rodové, kmeňové, národné kultúry, chcú z nás urobiť uniformovaných robotov svojich firiem a svetovládnych chúťok, vnútiť čipy a karty, bez ktorých sa vraj nedá žiť. Chcú, aby sme pod ich firemnými zástavami bojovali proti svojim predkom a prírode. Proti rodine – Matke Zemi, proti Bohu, proti Divom. Ale prichádza chvíľa pravdy – keď sa tie jednotky a nulky zrútia a ľudia sú postavení zoči-voči večnosti a času. A vtedy sa ukáže, čo je skutočná kultúra a čo je vodenie za nos. Žiaľ, mnoho ľudí, čo boli uviazaných na tie slaboduché čary, mnoho z tých sa zrúti. Už dnes narastá počet duševne chorých a v podstate ešte sa nič nedeje – len nám spotrebná spoločnosť priznala, že je v úzkych. Keď jej už nič iné neostalo. V podstate spotreba znamená z duchovného hľadiska asi to, čo zneužitie. Môžeš si užívať, i zneužívať, až po okamih pravdy, keď musíš zaplatiť účet. My sa približujeme na Matke Zemi k okamihu zaplateniu účtu. Otázka je, či na to máme. Či nemáme sekeru.
A máme?
Áno, máme sekeru. Aj z telesného, aj z duchovného hľadiska sme vlastne vzali oveľa viac, ako sme dali. Čo sme vytvorili? Betónové kockaté krabice, elektrické drôtové siete, sieť družíc okolo Zeme so svojim neustálym rušením a spolu s tým vrstvu kovového a chemického odpadu od mora, cez celý zemský povrch, až niekde v jonosfére…Zničili sme lesy, moria, státisíce živočíšnych druhov sme vyhubili, alebo ich práve hubíme… Zničili sme svoje vlastné prírodné duchovno, ktoré nás spájalo so svetom a zločincov tejto zhuby sme vyhlásili za svätých. Teraz tu duchovne živoríme v následkoch svojich nevedomých činov. A čo sme dali? Takmer žiadne spevy na skutočné spolužitie vo Všehomíre, len zákazy, prikázania, tresty a vyhubenia. Biť hlavou o zem je málo. Hlboko sa klaňať Zemi a prosiť ju o odpustenie…Uctiť si znečistené vody… Čo myslíš, že je to nejaká počasná náhoda, že v roku 2011 klesli pramene Zeme zhruba o polovicu? V tom zmysle, že aj v slovenských horách polovica prameňov a studní buď vyschla, alebo sa stenčila na maličký pramienok, ktorý vytvorí malú, veľmi malú „studničku“, ale z nej odtekajúca voda vzápätí vsiakne do zeme… V dolinách nie je stav oveľa lepší, len o tom ľudia nevedia, lebo vo vodovodoch im tečú potoky a rieky…To je isteže ešte nie hranica prežitia, ale už je to hranica úpadku, ktorý smeruje k otázke prežitia.
Myslíš, že sa niečo na Zemi zmení?
Určite sa zmení mapa zemských kultúr. Dnes sme v podobnej polohe, ako na začiatku letopočtu, keď sa písali dejiny takzvaného sťahovania národov. Toto sťahovanie v podstate nemusí byť telesným sťahovaním, môže to však byť duchovnou zmenou. Niektoré kultúry, na ktoré sme zvyknutí, sa stratia, keďže zanedbali základné pravidlá pre udržanie života, alebo – stratili svoje opodstatnenie, stratili svoj cieľ. Iné kultúry sa presunú, ale niektoré sa obrodia.
Ako vidíš naše územie?
Naše územie, hlavne Slovensko, ale aj niektoré iné oblasti, javia predpoklady na kultúrne prežitie. Suchársky povedané. A teda – ak sa vynasnažíme, tak prežijeme.
Vyznieva to dosť drsne, ale čo znamená kultúrne prežiť a čo znamená kultúrne neprežiť?
Kultúrne prežiť znamená, že aj keď táto kultúra sa bude naďalej meniť, v podstate viac, či menej vedomým spôsobom nadviaže na minulé pokolenia a budúci nositelia tejto kultúry budú nositeľmi dedičných i duchovných znakov svojich predkov, teda nás a našich predkov. To je možné ale len, ak dôjde k určitej kultúrnej obrode. Ak nedôjde, táto kultúra zanikne.
Zanikne? Prečo?
Ak by nedošlo k obrode tejto kultúry, ktorá hovorí týmto jazykom, odlišným od iných, má piesne, ktoré sú jedinečné, tiež iné duchovné a teda kultúrne črty, tak v zásade by táto kultúra nemala žiadny výrazný dôvod na prežitie. Prečo by malo prežívať niečo, čo je len slabším odvarom západnej kultúry? Zvlášť, keď západná kultúra v podstate v tejto podobe končí?
Končí?
Áno, v tejto podobe končí. Strávením krajín bývalého východného bloku, teda ich veľkej časti, sa síce oddialila duchovná kríza západu, veľa takzvaných kultúrnych dejateľov sa doteraz odbavuje na tom, aký zlý bol komunizmus, čo vieme, že geniálny nebol, ale tvrdiť, že aký dobrý je tento kapitalizmus, tak to je dosť veľký úlet. Ani uchvátené reportáže zo vzrušujúceho Njújorku od nejakého modrého lietavca, a podobne, dnes už nikoho až tak veľmi neberú. Podobne, ako kedysi igelitové tašky od rifiel, ktorými sa kedysi hrdili návštevníci Tuzexu. Nejako sa to tak vyvinulo, že „gace rifľe“a aj elektrické gitary sa už vyrábajú bežne na oriente a o chvíľu to tak bude aj s populárnou hudbou. A my, keď budeme hatlať tú západnú kultúru, ktorá síce celkom hneď neodíde, len stratí svoje prvenstvo, ale v konečnom dôsledku budeme vyzerať ako takí chumaji. Ak nebudeme mať nič naše, nič svojské, nič originálne, tak potom – načo sme tu? Prečo nie sme podmnožinou inej kultúry, a to nielen vojensky a politicky, ale i duchovne? Ak pustíme našu kultúru, čo je to jediné svojprávne, čo ešte máme, tak končíme ako indiáni v USA. Otázka je jasná: Prežiť, či neprežiť?
Čo znamená „prežiť“?
Prežiť znamená napojiť sa na kultúru predkov a rozvinúť ju. Napojiť sa na kultúru predkov ale neznamená len opakovať nejaké frázy o Veľkej Morave a kresťanstve a tak… Napojiť sa na kultúru predkov znamená ísť až do koreňov, ísť do hĺbky… Koľko ľudí napríklad vie, že naši predkovia na našom území stavali rondely – kruhové stavby omnoho staršie, ako egyptské pyramídy, alebo ako Stonhendž? Mnohotisíc rokov pred Veľkou Moravou? Naša pôvodná kultúra je postavená na týchto neochvejných základoch. Náš pravzor je svarga štyroch strán, kruh, to je to, čo vydržalo tisíc rokov napriek tomu, že to nielenže nebolo pestované, ale to dokonca bolo zakazované. To už je nejaká tradícia vedomého prežívania, keď to pretrvá tisícročné zákazy a teraz to ide svojim novým životom so všetkými krásnymi a samozrejme, ako to už býva, aj s niektorými tienistými a duchovne mylnými príznakmi. Ale cibuľu predsa nezahodíme len kvôli tomu, že má na šupke hlinu. Takisto, ako hneď nezjeme umytú cibuľu, ale rozkrojíme ju, či vo vnútri nie je zhnitá. Je to práve prírodná kultúra, ktorá nám pomôže prežiť. A do istej miery bude aj pre nás príznačná, budeme ňou jedinečný. Toto, čo sa tu teraz deje, to, že sme na prelome vekov začali opäť sláviť Slnovraty, a teda si ctiť Slnko, že dávame obetiny Matke Zemi, že si ctíme duchovno predkov… , ale aj to, že si sa vraciame ku svojej hudbe, že dýchame cez koncové píšťaly vedomeckým spôsobom, že ideme ku koreňom slov a slovíme slová v ich sláve, nie v jalovom patetizme, ale v duchovnom vedení, už to, že ľudí to zaujíma a chodia na takéto vzdelávanie a hlavne sa preciťujú v duši vo svojom dennom osobnom živote, to je začiatok veľkého kultúrneho pohybu, ktorý vchádza do dejín.
V podstate ale aj na západe je New Age, čo je tiež iná duchovná kultúra, než aká tam bola doposiaľ.
Njú ejdž je skôr klonovaná kultúra. Jeden zo 4 živlov je zem a v zemskom živle spočíva napojenie na duchovno predkov. Njú ejdž šaman duchovno predkov bežne nespomína, alebo len nejakých hmlistých Keltov, ktorí boli v posledných dvoch desaťročiach v móde, ale slová z ich jazyka takmer nik nepozná…Njú ejdž je slovne postavené na anglosaských latinizmoch bez výraznejšej spätosti s koreňoslovím. Oproti tomu naše vedomectvo stavia v odbore duchovnej vedy a následne vo všetkých rovinách na mnohotisícročných slovných koreňoch, ktoré uchovala praslovančina a z nej sa odvodili slovanské reči bez toho, aby sa korene duchovne podstatných slov nejako výrazne zmenili. Treba si dať samozrejme pozor na nadšenecké výmysly, ktorých nie je málo, ale v kráčame na tejto ceste oboma nohami. Samozreje, vedomectvo nie je pre len pre Slovanov. Ale vychádza z tejto kultúry asi tak a budhizmus z véd.
Niektorí tvrdia, že aj ty robíš Njú ejdž.
Človek robí rodné duchovno pre túto dobu, ktorá je nová, ako každá doba, keď práve je. Avšak to slovné spojenie „Njú ejdž“ je viazané na určitý význam a ten moje učenie nemá. Neberiem Gaiu z Njú ejdž, ale si ctím Matku Zem tak, ako predkovia, čo dokladajú aj naše vedy ako etnografia, etnológia, povesti, piesne a iné vedomstvá… Ale predovšetkým to máme priamo v obradosloví. Ktoré sme zdedili. Isteže, nie všetci majú uvedomelé dedičstvo. Prababku „Babiku“ označovali ako vedmu. Na sviatky napríklad robila obrad vydymenia… V našej oblasti sa jednoducho zachovalo z pôvodnej duchovnej kultúry viac, ako na západ od nás. Už napríklad v Čechách ľudia nevedia, čo je to začitávanie, čo je čistec, nevedia o očistných úkonoch proti „porobeniu“, čo isteže ešte nie je duchovná veda samotná, ale je to určitý príznak vedomia o duchovných súvislostiach. Aj dnes sa treba očisťovať, napríklad od mediálnych namotávok, ktoré môžu spôsobovať nielen duchovné rozladenie , ale aj telesné nemoci. Je mnoho oblastí, v ktorých sa dá použiť vedemstvo, sú to aj oblasti, ktoré jednoducho v minulosti nejestvovali. A sú aj oblasti, ktoré v minulosti jestvovali, my sme ich zdedili, máme ich, kým niekde inde ich už nemajú. Napríklad na Slovensku je dodnes úplne samozrejmým liečenie sa bylinkami, tiež zber lesných plodov. To v USA, alebo v Británii, ako bežný jav vôbec nejestvuje. Isteže, aj u nás sú masy ľudí, ktorí hltajú tabletky, čo potlačia príznaky jednej nemoci a spôsobia štyri ďalšie… Lenže tá pôvodná kultúra tu ešte je. Niekde v Anglicku sú ženy, čo behajú s vlkmi, ktoré tam ale už dávno vyhynuli, sú tam kurzy na totemovú silu medveďa, ktorý tam ale vyhynul a spolu s ním aj jeho sila. My tú silu ale máme a to sa prejavuje aj tým, že sme schopní žiť v horách s vlkami a medveďmi a na samotách žijú u nás aj ženy. Njú ejdž je do veľkej miery iba mestká teória, mysticizmus odtrhnutý od prírody. Minule sa ma ktosi spýtal, či sa tiež dorozumievam telepaticky, ako on. Hovorím mu – a prečo sa ma to nespýtaš telepaticky? Však načo by sa aj pýtal, nie? A že či sa viem zhovárať aj so zvieratami. Vravím – a ako inak by som mohol chovať tridsať, či štyridsať zvierat, či koľko ich je, bez ohrady? A on – že to nemyslí tak, ale duchovne. No, lenže keď je to aj telesné, tak to znamená , že je to aj duchovné, ale keď je to len duchovné snenie, tak to môže byť len fantázia. No a poznamenal, keď videl, ako v nejakom dokumente presekávam cestičku cez krovie, že on ani toto nerobí. No nie, ale aj načo by si to robil, keď nežiješ v lese, ale v hustej zástavbe pri ceste. To ani ja nepresekávam duchovné krovie niekde na prechode pre chodcov, ale presekám cestičku v húštine, ktorá za pár mesiacov zarastie tak, že ňou bez osekávača neprejdeš. Rozumieme si, ide o priateľa, ale mestká teória je iná vec, ako prírodný život v lese. Západ je majster mestkej teórie. Vedomectvo je v tom, že pred presekávaním cestičky cez kríky urobím zlaďovací obrad a nie že to nechám tak a presťahujem sa do mesta, aby som už nemusel nič odseknúť a nikomu ublížiť a pritom si kupovať v supermarkete geneticky manipulovanú stravu, ktorej pestovanie zabíja milióny prírodných životov, napriek tomu, že je vegetariánska. Vedomectvo nie je v nekonaní, ale v zodpovednosti.
Myslíš, že vedomectvo napomôže prežitiu našej kultúry?
Jedna vec je myslieť, druhá je vedieť. Určite napomôže. Povie ti človek jeden príbeh. Bolo to v roku 1999 na slnovratovom sústredení v detvianskom kameňolome. Vtedy tam bolo asi štyridsať ľudí, niekoľko dní sme sa pripravovali a robili obrady 4 živlov a iné rozjímania. Človek vtedy niekoľko dní nejedol a pil len veľmi málo vody. Počas polohy slnečného svetla odišiel duch z tela. Telo spadlo na kamene, a duch sa vzniesol. Netrvalo to dlho, pri človeku vtedy stál Bohdan Dobroslav a ďalší ľudia, takže videli, že ten čas podľa pozemského vnímania nebol dlhý. Človekov duch sa vzniesol k Slnku a plával ponad krajiny. Bolo to veľmi podobné, ako v jednom sne, ktorý mal človek nejaký čas predtým. Od severu, od severných morí až po more stredozemné bolo vidieť zlatisté svetlo slnečného duchovna. V tomto svetle žili ľudia, každý deň sa v ňom kúpali, plodili v ňom deti, prežívali životy a potom aj v tomto svetle odchádzali z tiel. V krajinách zneli slnečné piesne. Stromy sa kúpali v tomto svetle, krajina bola čistá a očistené boli aj vody. Potom sa človek spustil späť do tela. Ležalo tam na kameňoch v hnedom tričku, rameno skrvavené, telo sa nehýbalo. Človek vošiel do tela a precítil živodráhy . Pohyby boli najprv trhavé, potom zladil živu v tele a pokračoval v prípravách slnečného obradu. To bolo posledný krát, čo bolo človek na Slnovrate vo fabrickom odeve, odvtedy len v doma šitom, s ochrannými znameniami. Slnko je nadčasové. Svieti na nás, aj keď je za mrakmi. Už v staroveku nazývali Slovanov ľudom Slnka (Prokopius a ďalší). Slnko je kruh. To nie je pyramída, ríša, rajch, to je kruh – kolo, čarovné spojenie duší v čase a priestore. Netreba čakať, že našu kultúru niekto obrodí zhora, z nejakého ministerstva, či vlády. Netreba žobroniť o dotácie. Treba sa denno-denne očisťovať od duševnej i telesnej nečistoty. Denno-denne sa udomácňovať v duchovne naplnenom stave, udržiavať si dušu, Slnko v duši. Dennodenne treba niečo obetovať pre duchovnú cestu, pre svoju dušu i pre spoločnosť. Dennodenne treba zo seba niečo obetovať pre celok a chrániť a chváliť dary, vdychy posvätného vzduchu, hlty živej vody, potraviny – to všetko sú telá, alebo časti tiel ďalších bytostí, detí Veľkej Matky, v duchu Všeduchovom, pestovať v duši živý oheň. Prebúdzať v sebe dobrého draka, ktorý sa nevzdáva ani mnohonásobnej presile, neprispôsobí sa špine, lži, nezradí dobré hodnoty ani keby sa čo dialo, ani keby bol proti nemu zdanlivo celý okolitý svet. Taká kultúra sa nestratí, ktorej bytosti sa neboja obetí. Aj keby jeden padol, veľkorodina prežije. Aj keby bol niekto ranený, ostatní ho podržia. Neprispôsobujme sa slaboduchosti, predajnosti, lži a zlobe. Buďme úctiví, ale statoční. A ak odídeme z tohto sveta, odíďme vo svetle, v Slnku, ako víťazi.
Zhovárala sa –rc-
podobné články:
6.9.12 Anglosasi nás chcú oslobodiť od ega, ktorého kult sami zaviedli ŽIARISLAV: 2012 – ŽIADNI MIMOZEMŠŤANIA
25.7.12 Žiarislav: Je cesta odpojenia z civilizačnej krútňavy. VEDOMECTVO NIE PRE TEORETIKOV
25.5.12 DOBRODRUŽNÁ CESTA DO VLASTNEJ ZEME
6.2.12 SLOVENI NEPOCHÁDZAJÚ Z INDIE a Slovák a Sloven je od „slovenia“
2.1.12 Stojíme pred skúškou – IDE O PREŽITIE novoročný rozhovor so Žiarislavom
16.11.11 Z prírodného hľadiska je multikulturalizmus nebezpečnou ideológiou HROB DOMÁCICH KULTÚR
Zdroj: Ved.sk
