Percentá slovenskej hudby v rádiách?
Zdá sa, že po prvý raz sa živo rozpráva a píše o slovenskej hudbe v slovenských médiách. Ako obyčajne, samotné médiá v diskusii vedú. V zásade najčastejšie badateľná je nechuť médií k zvýšeniu mizivého percenta slovenskej hudby zákonom.
Mnoho slovenských hudobníkov sa do rozhlasov ani dostať nesnaží. snímka: Ladomíra
Časté je napríklad obviňovanie hudobníkov redaktormi z toho, že snahou o zvýšenie percenta slovenskej hudby sledujú vlastný prospech. A teda chcú tantiémy z hrania svojich piesní. Je to zvláštne obvinenie, pretože je úplné bežné, že o ochranu domácich potravín sa snažia domáci poľnohospodári, o ochranu zákonnosti sa snažia právnici, o rozvoj vzdelania sa snažia ľudia zo školstva. Takže ak sa aj o ochranu tlače snažili novinári, nevedno, prečo niečo podobné upierajú hudobníkom. Prečo by sa teda o ochranu slovenskej hudby nemali snažiť hudobníci. Predstavme si, že by v slovenských novinách, ktoré (by) sa dostali do vlastníctva zahraničného kapitálu, vlastníci a programoví vedúci vytlačili slovenských redaktorov, fotografov a články a fotky by boli na viac, ako 90 percent, od zahraničných autorov. Novinári by sa podobne, ako väčšina hudobníkov, zväčša museli živiť inou prácou a články by písali potajomky, cez prestávku. To by sa tým slovenským mediálnym „mysliteľom“ asi veľmi nepáčilo.
ŠTÁT MÔŽE AJ CHRÁNIŤ
Zákon určite nemôže byť hnacím motorom kultúry. Ale môže ju chrániť. Štát to dokonca aj robiť má. Aj kvôli tomu vznikli národné štáty, aby národné kultúry uplatnili svoje sebaurčenie a to aj kultúrne a aby bez ochrany nepodliehali zvôli „svetovládnych kruhov“ a ich tvrdých lakťov. Akosi sme si zvykli, že štát je tu skôr na to, aby nás týral, trestal a vyciciaval a keď má pôsobiť ochranne, tak sme z toho zaskočení a odmietame to.
Ozývajú sa také hlasy, že je málo dobrej slovenskej hudby a že garantovanie domácej kultúry percentami môže podporiť lenivosť slovenských hudobníkov, ktorí nevyvinú dosť úsilia na výrobu kvalitnej hudby. V dnešných časoch je stav taký, že slovenskí hudobníci nahrávajú málo a štúdiách sa nahráva menej, ako pred rokmi. Anglosaský kultúrny „kolonbiznis“ na Slovensku asi dosiahol zenit. ďalší stupeň znamená – už žiadna slovenská pieseň. Mediálne úspešná Nebeská Skákajúca Nožička môže po anglicky utekať ako rýchlo chce, vynára sa tu však otázka, čím je takáto pieseň slovenská. Príčin úpadku je viacero, ale dosť podstatná príčina je to, že sa už viac, ako dvadsať rokov, podstatná časť hudobníkov zameriava na slaboduché napodobňovanie západných prúdov. Napríklad Južná Amerika, alebo Balkánske krajiny si bez ťažkostí, sebavedome pestujú svoju hudbu a angloamerický valec ich nejako smrtonosne nezraňuje. Nehovoriac o Indii a iných „etnopopoch“. V Európe sa stav líši, aj na severe, aj na juhu, je to lepšie, ako u nás. Nemyslíme tým samozrejme folklór. .
HLUPÁK SI VYBERIE CUDZIU ZBRAŇ
V kultúre je to v niečom podobné, ako v boji. Ak sa chcete uplatniť, uplatníte svoje prednosti, zvolíte si svoju zbraň a svoju stratégiu a taktiku. Ak si zvolíte cudziu zbraň, ktorú neovládate a naletíte na cudziu taktiku, ako to urobila slovenská hudobná scéna, tak skončíte ako slovenská hudobná scéna. Ak slovenské rozhlasy hrajú 3 až 10 percent slovenskej hudby, a to ešte z toho polovicu s mierne povedané nešikovnými textami v angličtine, tak to v podstate znamená, že poslucháči slovenskú hudbu takmer nepoznajú. SOZA vyberie od rozhlasov tantiémy a rozošle zväčša do zahraničia. Na koncerty slovenských skupín, ktoré neznejú v médiách, prídu len tí, čo ich poznajú z internetu (našťastie). To ale sotva stačí na zaplatenie koncertu, ktorý má nejaké náklady. Od hudobníkov sa často žiada, aby hrali za polievku, ale hudobníkom nepríde domov nikto za polievku opraviť vodovod. Disky sa predávajú málo, alebo vôbec, lebo veď prieskumy a predajcovia jasne hovoria, že cédečka hudby, ktorá neznie v médiách, je zbytočné ponúkať. V takýchto podmienkach kultúrneho vytesnenia slovenskí hudobníci, až na pár výnimiek, v podstate nemajú ako nahrávať hudbu, pretože naše nahrávacie štúdiá sú podobne drahé, ako západné, ktoré majú čo nahrávať, lebo na západe sa hrá len západná hudba a tie naše štúdiá majú pochopiteľne ťažkosti so zabezpečovaním zariadenia , keďže im klesol obrat. Slovenský hudobník, až na pár výnimiek, môže v týchto podmienkach nahrávať tak pár dní, ak nemá bočný príjem, z ktorého by to splatil. Takže ako spravidla amatér, alebo profesionál – živiaci sa inou celkom činnosťou, ktorou sa zaoberá oveľa častejšie, ako hudbu, nemôže mať také štúdiové výstupy, aby konkuroval západným profesionálnym hudobníkom, ktorí, ako čítame v našich slávnych kultúrnych médiách, nahrávajú bežne dosku pol roka, rok a podobne. Ak by sa hranosť slovenských hudobníkov zvýšila v rozhlasoch na umienených 30 percent, ako je tomu bežne v iných európskych krajinách, tak by to mimoriadne zvýšilo akosť i súťaživosť v slovenskej hudobnej scéne a nie naopak, pretože popri pár strednoprúdových mien by sa zrazu vynorilo množstvo hudobných zostáv, ktoré by sa už nestretávali iba na sviatok, ale zrazu by mali spätnú väzbu. Ako keď slovenskí novinári majú čitateľov (a teda aj plat), lebo ich články sú v slovenských novinách. V štúdiách by bolo za čo nahrávať a bolo by aj z čoho vyberať. Len neznalý človek môže povedať, že na Slovensku nie je dosť nápaditej hudby. Nie je tu dosť profesionálnych hudobných výstupov v podobe nahratých dosiek, to je celé. Divili by sme sa, čo všetko by sa tu zjavilo, keby sa našla aspoň jedna rozhlasová stanica plne zameraná na slovenskú tvorivosť.
BUDEME MAŤ SVOJ KOTOL?
Slovenská hudba nie je v kríze, ona už hospodársky vzaté skolabovala. S výnimkou folklóru ju treba kriesiť. Ale to nie je dané len už spomenutou lajdáckosťou hudobníkov, ktorí nesiahli na svoje kultúrne korene, ale dlhší čas si vystačili s napodobňovaním vonkajšej módy. Je to dané aj chýbajúcou kultúrno-hospodárskou stratégiou.
Percentá v slovenských rozhlasoch isteže nie sú všeliek, ale určite by mohli posunúť dopredu domácu hudobnú scénu. Nemalo by sa to však prikazovať, ale malo by sa to motivovať daňami. Jednoducho, kto by nehral slovenskú hudbu, mal by dane podstatne vyššie ako ten, kto by ju hral. Ten by nemusel dostávať od štátu dotácie, lebo by mal úľavy. A štát by sa netváril ako hysterický riaditeľ, ale ako múdry hospodár. Do zahraničia by šlo menej tantiémov od našich poslucháčov a slovenská hudba by už nehrala iba na hokeji. Štát by získal. Ale hlavne – získala by naša kultúra. O slovenskej hudbe by sa aj konečne písalo, lebo by žila, to všetko za predpokladu, že by sa nám podarilo rozložiť oheň a zavesiť naň kotol. Potrebujeme kotol, v ktorom sa dá variť a nie iba deravú plechovku od koly odniekiaľ zo smetiska. Kotol v kultúre, to je zdravé mediálne a umelecké prostredie. Štát to nemôže zabezpečiť, môže to ale podporiť.
podobné články:
5.2.13 Žiarislav: Možno to bude tvrdé, ale podstatné veci prežijú
19.3.12 Rozhlasy na Slovensku púšťajú menej ako desať percent slovenskej hudby. Nevieme, ako to riešiť, ale: VIEME, AKO TO NERIEŠIŤ
19.9.2011 Jedna vec je, keď sa niekto „opičí po cudzích kultúrach“ a druhá vec je, keď rôzne kultúry spolupracujú. – Žiarislav odpovedá na otázku slovenstva a indiánstva
30.7.2011Na internete letia aj ľudové piesne FOLKLÓR A NOVODREVO NA SIETI
24.7.2011 Ľudová hudba a folklór sú najobľúbenejšou hudbou na Slovensku, i keď MÓDA JE V RUKÁCH MUTANTOV
29.3.2010 KEĎ SI CTÍM RODNÉ HODNOTY, TO NEZNAMENÁ, ŽE BY SOM HANIL CUDZIE TU
9.9.2009 VÝCHOVA K IDIOTIZMU JE „IN“ – rozhovor
Zdroj: Ved.sk
