Ak sa máme vnoriť do dejín na sklonku 2. svetovej vojny, potrebujeme si trochu pripomenúť niektoré súvislosti.
V roku 373 podľa dostupných letopisov prišiel sa sťažovať na území Slovenska nad Dunajom kvádsky kráľ Gabin, a to proti výstavbe ďalších rímskych pevností na Dunajom. Keďže Rimania označovali vtedy všetkých naddunajocov ako Germánov (Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, Slovensko očami cudzích, SAV, 2002), vôbec nie je jasné, akej národnosti boli naši Kvádi. Vieme však, že žili na Slovensku a že po vražde svojho vladyku Gabina zaútočili na Rím a že sa tohto protiútokuku zúčastnili aj mnohé ženy.
V rokoch 631-632 odrazili naddunajskí Slovania (Venedi) pod vedením zvoleného zväzového (konfedarčného) vodcu Sama útok franských vojsk, po tom, ako ho franský vyslanec nazval Slovanov „pohanskými psami“ ktorí sa im, kresťanom, musia poddať a nazlostený Samo ho na to potupne vyhnal (Fredegarova kronika). Historici predpokladajú, že jadro Samovho zväzu bola oblasť Nitravy a Moravy, neskôr označovaná ako Veľká Morava. Toto územie dlhodobo oddolávalo franským tlakom.
Samo, obrázok-zdroj: www.old.kniznica-rv.sk
V roku 871 dal franský Karolman uväzniť nitrianske knieža Svantopolka. Nitranskí Sloveni si vzápätí za vladyku zvolili z kniežacieho rodu Slavomíra ktorý viedol viedol proti „nemeckým“ vojskám povstanie. Frankovia prepustili Svantopolka (Svätopluka), aby ten porazil Slavomíra a udržal ich kontrolu nad staroslovenským územím. Lenže Svantopolk sa tajne spojil so Slavomírom a Sloveni pod ich vedením porazili Frankov, ktorých podľa letopisov z koňov zhadzovali kyjakmi i ženy. Bolo to jedno z najstarších dokázaných slovenských povstaní.
Po založení centralistického uhorského štátu tzv.“svätým“ Štefanom 1.), ktorý vojensky a mučením protivníkov ovládol Uhorsko a zaviedol katolícke náboženstvo a poddanstvo, bolo na Slovensku (v Hornom Uhorsku) množstvo povstaní. Väčšina z nich bola spoločenského (sociálneho) a duchovného rázu. Jednym z týchto povstaní bolo v čase už rakúskej- habsburgskej monarchie i povstanie Rákocyho ( polovica 17.storočia), prebiehajúce hlavne na území Slovenska. Tohto povstania sa podľa niektorých dejepiscov účastnil svojou „zbojníckou“ činnosťou aj Juraj Jánošík.
V rokoch 1848-49 bojovali pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Janka Francisciho, ale i za strhujúcej účasti Janka Kráľa a ďalších obrodencov tri výpravy slovenských povstalcov, ktorých cieľom bola občianska i národná sloboda. Podstatné množstvo povstalcov, hlavne v prvej výprave, tvorili slovenskí roľníci a gazdovia, ktorých sa netýkalo zrušenie poddanstva. Toto slovenské povstanie bolo nasmerované proti maďarizačnému útlaku, ale aj proti pretrvávajúcim prvkom nevoľníctva.
V boji proti maďarizácii, za občianske i národné slobody pokračuje i Milan Rastislav Štefánik. Ten, súc vedcom i mysliteľom, napriek slabšej telesnej schránke vstupuje v čase pre Slovensko rozhodujúcom do armády, až nakoniec ako generál (francúzsky) vedie česko-slovenské légie v 1. sv. vojne a zachraňuje ich na Sibíri z komunistického obkľúčenia. Presvedčený o potrebe autonómie Slovenska, Moravy a Podkarpatskej Rusi (Štefánik I., II., Blaho, Pavlu, Osuský) po roztržke s Edvardom Benešom umiera (4.5.1919) pri návrate do vlasti. Česko-slovenskí legionári bránia Slovenské územie pred inváziou komunistickej Maďarskej republiky rád (jar 1919).
V tom čase na Slovensku dozrieva i činnosť katolíckeho farára Andrea Hlinku. Ten po činnosti v Slovenskej Ľudovej strane , ktorá sa snažila o všeobecné volebné právo, kresťanský konzervativizmus a zlepšenie spoločenských (sociálnych) podmienok a aj o národnú slobodu a sebaurčenie Slovákov, stáva sa spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany. V roku 1907 (27.11.) dochádza pri príležitosti vysviacky kostola k masakre v Černovej (15 mŕtvych) a Hlinka je uväznený v maďarskom Segedíne (1907 – 1910). V decembri 1919 obnovuje Slovenskú ľudovú stranu a po porušení Pittsburgskej dohody (uzavretej s českými predstaviteľmi 31.5.1918) o autonómii Slovenska (predchádzala jej Clevelandská zmluva o čs. federácii) začína svoju mierovú povstaleckú činnosť za samosprávu Slovenska. Hlinka podporí vznik Česko-slovenska podpisom pod Martinskou deklaráciou.
Andrej Hlinka, obrázok-zdroj:
www.dejiny.wbl.sk
Avšak hneď na to, tesne po Štefánikovej smrti, z ktorej viní pragocentrických vodcov, uskutočňuje na jar 1919 cestu na parížsku konferenciu o povojnovom usporiadaní, po ktorej je uväznený v českom Mírove. Jeden z dvoch hlavných slovenských povstalcov je pochovaný na Bradle, druhý je uväznený v Mírove. Niekdajší Hlinkov spolupracovník Vavro Šrobár sa na rozdiel od Štefánika a Hlinku správa ticho, úslužne a pokorne a má miesto ministra ministra v československej vláde. Na takmer dve desaťročia je otázka slovenskej samosprávy zmrazená.
Ž.slav
-pokračovanie-
podobnéčlánky od pisateľa:
Bol Svätopluk slovenským kráľom? Bol slovenským? A bol kráľom?
PrečoŠtefan kráľ za svätého vyhlásený bol – AKO IŠIEL VAJKO ZA KARIÉROU
Slovák, čo poprel slovenský národ – MASARYK: PRVÝ SLOVENSKÝ PREZIDENT
Zdroj: Ved.sk
