Najznámejší maliar bol Adolf Hitler – ešte k percentám v rozhlasoch.
Žiarislav, niektorí hovoria, že štát by do kultúry vôbec nemal zasahovať. Myslíš si, že to našej hudbe pomôže?
Človek hovorí, že ak štát múdro podporí domácu kultúru, a to aj hudbu, tak to môže byť lepšie, ako keď sa o kultúru vôbec nestaral. Otázka je, či riešime teraz nejakú filozofiu štátu a politické názory také a onaké, alebo či riešime určitý jav v určitých, už daných podmienkach. Teraz asi to druhé. Keby slovenský štát nepodporoval a nechránil slovenskú kultúru, tak by bol vlastne zbytočný. Dane by sme mohli zaplatiť aj iným výbercom a tak, ako by sme mali hudobníkov v cudzom jazyku, tak by sme mali i novinárov v cudzom jazyku a mali by sme aj poslancov v cudzom jazyku. Každá teória sa ukáže vo svojej nahote, ak ju dotiahnete do krajnosti. Ak má niekto teóriu takú, že štát, v našom prípade Slovenská republika, nemá sa vôbec snažiť o kultúrny rozvoj vo svojom vnútri, tak tento štát by sa v takej podobe stal zbytočným. Znovu by sme žili v „Uhorsku“, alebo v „Rakúsku“, alebo skôr už v nejakej inej, nepresne nazvanej ríši, ktorá by nás ako kultúru zhltla, zvalcovala, spučila. Dnes by už to netrvalo stovky, či desiatky rokov, bolo by to rýchlejšie. Slovenská republika, ak by sa nestarala o kultúru, stala by sa zbytočnou, lebo – je nejaký dôvod, prečo by tu potom vlastne mala jestvovať? Niektorým asi aj o to možno podstate ide. Percentá slovenskej hudby v rozhlase však za dnešných okolností až tak veľmi nepodporia slovenskú hudbu, tá je predsa spravidla dávno odtrhnutá od slovenských hudobných koreňov. Môžu však podporiť slovenský jazyk.
Chcela som sa opýtať, či by potom tvoju hudbu hrávali v rozhlase, ale posledná veta ma zaskočila.
Redaktor Slobodného vysielača, ktorý bol pri tom v inom rozhlase, v jednej relácii verejne povedal, že na moju hudbu určité kruhy uvalili zákaz. Sú to kruhy, ktoré podľa verejne dostupných článkov majú svoju rozviedku a politické siete a dohody skrz asi všetky politické strany, ktoré sú v dnešnej Národnej Rade. Osobne som pri tom nebol a ani sa k tomu nevyjadrujem, ale nepredpokladám, že by predpísané percentá slovenskej hudby na tom veľa nezmenili. Ak nejaké kvóty budú uzákonené, budú tam zase také tie „neškodné“ pesničky – tralala lalala a cipcarap titrirap, ale iste tam budú občas aj nejaké zaujímavé veci so zaujímavými slovami. Ale tie slová budú aspoň niektoré v slovenskom jazyku, kým teraz nie sú takmer žiadne. Niektorí tvrdia, že aj anglické texty nemusia byť vždy idiotské, ale môžu byť aj múdre. Áno, môžu byť múdre, ale – ak by ich čírou náhodou naše rozhlasy odvysielali, tak kto to na Slovensku zistí, že sú múdre, keď my tu akosi, s prepáčením za rúhanie, uvažujeme po slovensky a tú angličtinu nielen hĺbkovo, ale často ani povrchne až tak nevnímame? Tí, čo o piesňach rozhodujú v komerčných rádiách, ich počúvajú v niekoľkosekundových vzorkách a po pár sekundách povedia „áno“, alebo „nie“. . Isteže nevedia nič o texte. Ide im len o pieseň ako nosič reklamy. Osobne sa ma otázka percenta slovenských piesní nijako netýka ani ako hudobníka, keďže v komerčných médiách je moja hudba mimo rámca a v Slovenskom rozhlase je to vieme aké, ale sa ma to netýka ani ako poslucháča, pretože už nejakých 11 rokov žiadny rozhlas nepočúvam, okrem Slobodného vysielača posledné dva mesiace, keďže tam niečo deje. Otázka slovenskej hudby v rozhlasoch sa ma týka len duchovne, ako človeka, ktorému záleží na slovenskom jazyku a hodnotách, ktoré s ním súvisia.
úryvky z knihy: Ján Kollár – Národnie spievanky II.diel, Bratislava 1953
Takže považuješ slovenský jazyk za kľúčový pre slovenskú hudbu? Niektorí vravia, že hudba sa nedelí na slovenskú a neslovenskú a že kto si chce v záplave cudzej hudby tú slovenskú nájsť, tak si ju nájde.
Uvedomuješ si to, aké sú tieto dve vety protichodné? Ak hudba nemôže byť slovenská a neslovenská, tak ako si môžeš v záplave neslovenskej hudby nájsť tú slovenskú? Hudba je duchovná záležitosť, takže štátne a národné hranice, čo nie je to isté, pre ňu neplatia. Môže mať nejaký vzťah k národnej kultúre a ak má pieseň slová, čo máva, a tie sú v slovenčine, tak ju môžeme chápať ako slovenskú pieseň. Hudba vo všeobecnosti je ako živa, ako aura okolo kultúr. Ako taká má z akéhosi čistého duchovna neohraničený a postupný prechod až do bohapustej politiky. Uvažovala si niekedy, prečo dostali Beatles kráľovské štátne vyznamenanie britského impéria? Lebo populárna hudba dala rozpadajúcemu sa britskému impériu nový rozmer a nový priestor. Škót, ak rozpráva už len anglicky, je stále Škótom. Aj Žid, ktorý nevie hebrejsky, sa často cíti byť Židom. Ale Slovák, ktorý rozpráva už len Maďarsky, sa cíti byť Maďarom. Ak Slovák zabudne, alebo zavrhne vlastnú reč, v našom chápaní prestáva byť Slovákom. My, ako ľudia sloviaci slovensky, sme Sloveni, či Slováci, len pokiaľ slovíme slová v slovenčine. Ak zanedbáme svoju reč, prestávame byť sami sebou a stávame sa niekým iným. Naša duša, naša identita je úzko spojená s našim slovom, s našim jazykom. Pre nás je slovenský jazyk v duchovnom zmysle svätou rečou. Ak si hovoríš nejaké slovo v slovenčine viac krát, vynorí sa ti po čase duchovný obraz tohto javu. Napríklad keď si hovoríš slovo „DUCH“, môže sa ti vyjaviť súvis s dychom, s dúchaním, s dušou a tak ďalej, ale po čase sa ti už nevytvoria len koreňoslovné, či etymologické súvislosti, ale sa ti vyjaví ten obraz, ten jav. To je duchovný jazyk a keď si otvoríš knihu básnika, alebo keď si otvoríš pieseň textára, ktorý to cíti a prešiel tým zasvätením, nie je ich až tak veľa, ale sú, tak hneď vieš, kto to vidí a čuje a kto je zatiaľ len slepý a hluchý a hovorí len nejaké slabiky, aby mu pasovali do noty. Slovenský a jadrový slovanský jazyk je pre nás kľuč k pochopeniu Všehomíra aj jeho chodov a javov. Slovenský jazyk sa prejavuje v troch veciach: V uvažovaní, v rozprávaní a v spievaní. Všetky tri sú dôležité, ako duša, duch a umenie. Je to taká trojčlenka.
To je zaujímavé.
Stratou jazyka my strácame seba. Otázka je, či chceme zachraňovať viac anglosaskú kultúru (ktorá, zľahka odhadujem, že len kvôli nám neskrachuje a teda nemusíme mať až také výčitky svedomia), alebo či chceme zachraňovať kultúru svoju. Ak niekto napísal, že aj v záplave cudzej hudby si našinec , ak chce, tak slovenskú hudbu nájde, tak navrhujem v rámci našej hry aj opačný pohľad, ak privedieme do krajnosti protiľahlú teóriu: V záplave slovenskej hudby si ten, kto chce, tú cudziu hudbu nájde. Toto sa mi javí ako oveľa prirodzenejšie, napríklad aj v prírode, aj v kultúre. Američania a Angličania neskrachujú, keď tie ich medzireklamné šoty, ktoré sa v komerčných rozhlasoch niekedy nadnesene nazývajú piesňami, ak ich budú naše rozhlasy hrať o nejakých desať, dvadsať, či tridsať percent menej. Alebo vôbec. Zľahka môžeme odhadovať, že si to možno ani nevšimnú. Tipujem si, že ani cudzí politici. Peniť asi budú len tí redaktori zo slovenských „kultových skupín“, čo vytýkajú akejsi strednoprúdovej skupine, ktorá vraj prší z rozhlasu, (meno tej skupiny a rozhlasu si tiež bez urážky narýchlo neviem spomenúť), že hrá na mítingu opačnej politickej strany, než aká podporuje ich časopis, alebo – než akej hrali oni, či ich kamaráti. Nad takéto politické pletky by sme sa ale asi mohli povzniesť. Medzi hudobníkmi je známe, že ak sa nejaký hudobník stane nejakým redaktorom, tak jeho neobľúbená „konkurencia“ nemá šancu. Platí to aj o slovenskej „world music“ a o slovenskom rozhlase. Etika a česť vravia, že ak maliar píše do novín, nemal by tam kritizovať iných maliarov. Naši poniektorí „hudobníci – redaktori“ tomu ale nerozumejú. A tak sa z nich stávajú politickí „agenti“. Ozaj, vieš o tom, že najznámejší maliar na svete je Hitler?
Ako to myslíš?
No, keď si na sieti, na najznámejšom vyhľadávači zadáš mená, ako napríklad Vincent Van Gogh, ukáže ti to cez 15 miliónov nájdených výsledkov. Salvador Dali má viac – 22 miliónov. Pablo Picasso len 13 miliónov. Musíš napísať aj Pablo, lebo by ti to nadhodnotili aj tie citrónové autá, čo majú jeho meno. Leonardo da Vinci má z nich najviac – až vyše 45 miliónov. Ale Adolf Hitler, ten má 65 miliónov nájdených výsledkov. Najviac.
Píplmeter vyhodnotil ako najpopulárnejšieho maliara tohto obrazu svetového mena
Ale on nebol maliar.
No, on bol vo Viedni nejakým pouličným maliarom, v mladosti, jeho obrazy sú aj dnes žiadané. Lenže – preslávil sa niečím celkom iným, ako maliarskym dielom. Nakoniec, ani Da Vinci nebol iba maliar, bol aj filozof, vynálezca a tak ďalej, Hitler sa s ním isteže nemôže merať v umení. No a toto je príklad toho, že popularita ani v hudbe pre duchovného človeka sama o sebe nič neznamená. Keď teraz, v tejto večernej chvíli, hrajú rozhlasy a hudobné televízie nejaké hity, tí speváci, to tiež nie sú v prvom rade len spravidla speváci. Sú to aj rôzni pučiočkovia, hadimršky, riťkotrasky, v horšom prípade aj predajnôžky a spolu s nimi je to vypočítaná populistická politika predajného priemyslu, ktorý sa v skratke cudzím slovom označuje ako popmusic. To, že je to predajné, to nie je nadávka, ani hodnotenie, ako „komerčný tovar“ je to vlastnosť tohto priemyselného odvetvia. Z duchovného hľadiska to môžu byť ale veľmi rôzne veci, lepšie i horšie veci odlišnej duchovnej akosti. A keď tu teraz do rozhlasu nabehne nejaký chytrák s nejakým píplmetrom, čo je vlastne popmeter, tak nech si tam zadá Hitlera. Ten naisto zvíťazí. Chcete ho zakázať? Nariaďovať veci zákonom? A prečo nie? Ako sa vraví na východe, „Teraz buc mudri, ked cala dzedzina glupa“.
No, nejaké východisko sa isto nájde. Dedina vôbec nie je hlúpa. Ale budeme musieť ešte ďalej uvažovať. V rozjímaní, v tichu. Nie v rytmickom otupení. Aby sme sa nestrápnili pred predkami a nezosmiešnili pred potomkami. Ktorí sa raz na dnešnej móde a krátkozrakej predajnej politike, môžu znechutene usmievať podobne, ako sa dnešné české filmy smejú na období socializmu, už menej na tom dnešnom, to nechávajú na ďalšie pokolenie. Ľudia nie sú až takí nevedomí, ako by mohlo vyplývať z nejakého píplmetra. Keď sa naladíme, zjaví sa nám vlastná pieseň. V rozjímaní, nie pod vplyvom politických názorov, ale vo vyrovnanom stave duše, s nabudeným duchom, by sme sa mali rozhodnúť, ako si zariadime kultúrne veci v krajine.
Zhovárala sa –rc-
malba zdroj: http://beo.sk/images/osoby/hitler/adolf-hitler-malba-5.jpg
podobné články:
5.3.13 Slováci jsou nejhudebnějším národem světa, tak PROČ SE NA SLOVENSKU NEHRAJE PO SLOVENSKY?
28.2.13Percentá slovenskej hudby v rádiách ? POTREBUJEME RIADNY KOTOL
22.2.12 Je čas na odluku cirkvi od štátu. Po vyše tisícsto rokoch. CIRKEV – RADCA POLITICKÝCH STRÁN
Zdroj: Ved.sk
