Zima už nie je a jar ešte nie. Začalo sa predjarie – pre včely čas prírodnej milosti. Pekne zasnežené stráne sa belejú čoraz menej. Teplý dážď ich máča deň, čo deň a slnko sa do nich opiera, akoby sa pozeralo do snehového zrkadla, či je naozaj také pekné, ako o ňom mnohí hovoria. Čím viac sa díva, tým viac sa zrkadlo topí. Ohrievajú sa aj konáriky stromov. Vŕba rakyta vyhodila hladké sivkasté púčiky, iná rakyta – opačného pohlavia – ich onedlho peľové strapačky. Aj lieska vyhodila peľové jahňady, ktoré na halúzkach visia ako nejaké záhadne uchytené veľké žlté húsenice.
Človek pozoroval po oteplení včely deň čo deň. Občas aj na úľ zaklopal – či ste doma, a priložené ucho zaznamenalo živý šum. Zimu prežili všetky tri rodiny, čo vznikli z minuloročnej jeden – prvej. Veď sme im vzali len trochu medu. Keď sa čo len trochu oteplilo, z letáčikov všetkých troch rodín už minulého týždňa občas vyletela nejaká prieskumníčka a onedlho sa vrátila. Dnes je to ale iné. Slnko pekne vyhrievalo vrchársky kotol – slnečnú pascu, v ktorej sú umiestnené úle. A vonku nevylietala len raz za čas nejaká prieskumníčka, ale každú chvíľu niekto von a každú chvíľu dnu a na letáčiku sa to len tak mihotalo. Niektoré včely sa vracali do úľa s jasnožltými košíkmi plnými peľu. Človek si píše: Rok 15, včely poprvýkrát vyleteli 25. ľutňa. Na úslní vylietavajú omnoho skôr, ako na zapači. Rozdiel medzi severným a južným svahom môže byť aj mesiac. Niekedy sa vraj stane, že včelia rodina prežije treskúce zimné mrazy a vyhynie koncom ľutňa, alebo začiatkom brezňa. Človek sa potešil, že bzučia všetky tri rodiny a pasú sa na jahňadách liesok a chystajú sa na rakyty. Prieskumníčky tancujú svoje spravodajské tance, lietavice, ktoré už odkŕmili detské larvy, tieto tance pozorujú a čítajú. Potom sa vo vytržení nadšene vrhnú k letáčiku a vyletia v oznámenom smere. Skúsenejšie zaúčajú menej skúsené. Lieskový peľ je veľmi výživný. Je to skvelá paša. Je to rajská záhrada, taká jedna rozkvitnutá lieska.
Niektorí hospodári liesky vypiľujú. Považujú ich za burinu, ktorá zaplieňuje lúky. Tuto, Na Medzi, sú liesky vítané. Nejako zvlášť sa nerozširujú, lebo ich majú radi nielen včely, ale aj kozy. A tie nejdú len na kvety, ale aj na akékoľvek výhonky a zamaškrtia si aj na kôre. V okolitých lesoch je veľa vyschnutých stromov a pováľaných kmeňov. Na nich je mnoho húb. Trúdniky, trúdnatce, choroše, liečivé huby od výmyslu sveta. V posledných rokoch prebehli prieskumy húb, o ktorých vie ľudstvo len veľmi málo, ale i z toho mála vyplynulo, že včely využívajú na svoju samoliečbu aj vodu z takzvaných drevokazných húb a z ich podhubia. Liesky, rakyty, brezy, prvá pastva včiel, to sú stromy, ktoré sa dnes v lesoch a na pasienkoch bežne vypiľujú ako burina. Na tejto medzi nie. Je tu veľká pestrosť drevín, kríkov, rastlinstva. A živočíšstva. Minulého roku hovorili v jednom čase včelári: Teraz je taký zlý čas, nič nekvitne. Človek sa vrátil domov a včely boli v plnej znáške: kvitli hlohy. „A čo hlohy, hlohy nemáte“? Kdežeby sa tu vzali hlohy, trnky, krčia ramenami včelári. Gazdovia takéto „buriny“ vypiľujú. A potom tie repky a iné chemizované monokultúry. Minulého roku dávali granty na repku a repka bola všade. Zduté srnky, mŕtve včely. Hovorí včelár z juhu: A sľúbili mi, že keď budú striekať, dajú mi vedieť. A postriekali a nedali vedieť. Zhynulo mi 80 rodín“.
A mi tuto, v divom raji. Je tu všetko, ale žiadne veľké lány. V minulých desaťročiach takmer všetci „farmári“, teda gazdovia na tomto Slovensku „mulčovali“ lúky, teda zdrtili na nich kriaky aj s chrobačou. Niektorí sypali chemikálie na korene vyhladených kríkov, lebo frčali granty na vyholené hektáre. Našli sa aj takí, čo strojmi skosili trávu z grantových hektárov a nechali ju zhniť. „Vyčistený“ pozemok znamená pozemok po vyhladzovacej vojne. Zmulčované roháče, modlivky, iný hmyz, zmulčovaní ježkovia, bažanty, iné bytosti. Zmulčované kríky aj stromy. Len holina. A teraz frčia granty na „enviromentálne“ hektáre. Grantoši chcú obnovovať vyhladenú pestrosť. Peniazmi vyhladzovali krajiny a teraz ju chcú peniazmi zahladzovať. Och, tí peňažníci. Človek nezobral na hektáre ani cent. Žijeme si tu potichu, skromne, ale s lesnými i medonosnými včielkami, kúskom obnovujúceho sa pralesa a celým vesmírom ďalších bytostí.
Podobné články:
21.5.13 Bzučali, liezli, ale nepichli – VČELY V KUCHYNI
23.4.13 DIVÉ VČELY PREŽÍVAJÚ Nemajú nezamestnaných a nečakajú na podporu – Žiarislav píše
21.3.12 TO NAJKRAJŠIE JARNÉ BLATO – k jarnej rovnodennosti
11.2.14 Hmyzáci a zimné dumy – Z vrch. zápisníka
4.4.13 Čo nás učia bahniatka
Zdroj: Ved.sk